Vývoj vojenskej kartografie na území Malachova

     I. vojenské mapovanie (Jozefínske) 1763-1787

     Na Slovensku, ktoré bolo v minulosti súčasťou viacerých štátnych útvarov, sa realizovalo niekoľko štátnych mapovaní. Najstarším systematickým mapovaním na území nášho štátu bolo I. vojenské mapovanie. Podnetom pre jeho vznik bol akútny nedostatok topografických podkladov pre bojové operácie rakúsko-uhorskej armády. Vojenské záujmy viedli teda cisárovnú Máriu Teréziu k rozhodnutiu vykonať nové podrobnejšie zameranie celej monarchie. Toto prvé vojenské mapovanie sa ukončilo za až vlády Jozefa II., po ktorom je aj nazývané ako jozefínske mapovanie.

     V rokoch 1763 až 1785 (na Slovensku 1769-1785) vzniklo mapové dielo v mierke 1 : 28 800. Hlavný štáb určil pre nové mapovanie vojensky a orientačne dôležitý obsah a to čo najpodrobnejšie zobraziť pohraničné územia, všetky cesty, hory, údolia, porast, močiare, studne, pramene, mlyny, mosty, brody, prievozy, kostoly, hrady, kaštiele, popraviská atď.

     Polohopisným podkladom pri realizácii mapovania boli zväčšeniny starších mapových diel ako Wielandove mapy v Sliezsku a Müllerova mapa na území Čiech a Moravy do ktorých dôstojníci cisárskej armády len od oka, obyčajným pozorovaním (metóda "a la vue") alebo ľahkým meračským stolom dopĺňali stanovený obsah. Na Slovensku sa vychádzalo zo siete bodov určených grafickou trianguláciou. Dĺžky sa krokovali, alebo len odhadovali. Nadmorské výšky sa neurčovali, terén sa znázorňoval tieňovaním vodovými farbami v kombinácii s kartografickými šrafami. Sýtosť tieňovania závisela od sklonu terénu, tmavšia znamenala väčší spád, svetlejšia miernejšie svahy. Kartografické šrafy zvyšovali plastickosť terénu, ale nemali geometrickú hodnotu. Nedokonalý mapovací postup, nedostatok skúseností mapujúcich dôstojníkov a tiež nepresnosti v podkladových mapách spôsobili, že mnoho mapových listov sa muselo po revízii znovu vyhotoviť.[1]

     Mapy nevznikali na geodetických základoch, neexistovala sieť pevných bodov, polohopis a terénny reliéf sa zakresľovali hrubým odhadom. Preto pokusy o zostavenie súvislej, prehľadnej mapy monarchie skončili neúspešne. Kresbu nešlo jednoznačne napojiť preto jednotlivé listy na seba presne nenadväzujú. Na mapách je však detailne zachytená cestná a vodná sieť, pri zobrazení reliéfu sa upustilo sa od kopčekovitého spôsobu, ktoré bolo nahradené lavírovaním. Špecialitou prvého mapovania sú tzv. vojenské opisy krajiny, čo je samostatný súbor poznámok k jednotlivým zmapovaným sídlam.

     V prvých štyroch rokoch mapovania sa mapovali vojensky najohrozenejšie krajiny a to Čechy a Morava. Územie súčasnej Slovenskej republiky sa mapovalo v dvoch etapách. V prvej etape v rokoch 1769-1772 sa mapovali severné stolice pri vonkajšom oblúku Karpát a to Trenčín, Orava, Liptov, Turiec, Spiš, Šariš a Zemplín. Po desaťročnej prestávke (vojenské mapovanie Uhorska prerušené pre hroziacu vojnu s Francúzskom o španielske dedičstvo) sa v rokoch 1782-1784 zrealizovalo mapovanie zvyšných stolíc vo vnútrozemí, medzi ktorými bola aj Zvolenská stolica. Koncom augusta 1785 bolo mapovanie územia Slovenska ukončené, koncepty s čistopismi máp a vojenské popisy krajiny boli uložené do trezorov rakúskeho generálneho štábu a na ďalších takmer dvesto rokov patrili k starostlivo chráneným tajomstvám monarchie s vysokým stupňom utajenia, pretože obsahovali hospodársku, vojenskú a geografickú infraštruktúru krajiny.[2]

Mapový list okolia Banskej Bystrice

     Mapy prvého vojenského mapovania sa vyhotovovali v dvoch exemplároch. Prvý bol originál a druhý takzvaná kópia, nazývaná čistopisom mapy. Mapovalo sa v základnej mierke 1 : 28 800, ktorá vychádzala z vtedy zaužívaných starých rakúskych mier, pričom dĺžka 1 viedenského palca v mape (1 viedenský palec alebo tiež aj cól = 2,63 cm) zobrazovala 400 viedenských siah v skutočnosti v teréne (1 viedenská siaha = 1,896 m). Vzdialenosť na mapách a vo vojenských popisoch krajiny je udávaná v hodinách alebo krokoch. Jedna hodina predstavuje čas na prekonanie vzdialenosti 5 000 krokov, čo zodpovedá 1/2 viedenskej míli, teda vzdialenosti cca 3, 8 km.[3]

     Územie Slovenska sa premietlo do 210 farebných listov máp strednej mierky. Mapy originálov jednotlivých sekcií majú veľkosť 62 x 42 cm. Listy mapových čistopisov sú o niečo väčšie, lebo na ľavom hornom okraji sú označené číslom kladu listu mapy a tiež názvom stolíc, územia ktorých mapa kartograficky zobrazuje. Na pravom okraji čistopisov mapových listov je v abecednom poradí uvedený zoznam všetkých sídel, ktoré sa nachádzajú na mape, a ktoré sú identické s opismi sídel v príslušných sekciách. Vedľa nich bola grafická rubrika pre údaje o počte mešťanov, sedliakov, hospodárskych zvierat a o stave a možnosti ustajnenia koní. Avšak pri viacerých mapách tieto údaje chýbajú a rubriky zostali prázdne.[4]

     Mapy I. vojenského mapovania sú jedinečným dobovým prameňom s obrovskou výpovednou hodnotou pre poznanie nášho regiónu v druhej polovici 18. storočia. Mapy a vojenské opisy k mapovým listom obsahujú dôležité miestopisné informácie ako dobové názvy jestvujúcich dedín a miest, názvy chotárov, dôležitých potokov, riek a jazier. Okrem vodnej siete podáva mapa prehľad o povahe pôdneho a lesného reliéfu, lesných porastov, kopcov, pohorí, ciest a chodníkov. Ďalej tu nájdeme informácie o významných stavbách z pohľadu obrany krajiny ako sú opevnené mestá, sakrálne stavby, hrady, kaštiele, kúrie atď. Vojenské opisy ďalej obsahujú údaje o dôležitých objektoch z hľadiska hospodárskeho ako  mlyny, majere (m.h.), hostince (w.h.) či manufaktúry. Opisy dokumentujú aj mosty, brody, prievozy a tiež kvalitu cestnej siete, lúk a pasienkov. Tieto údaje patrili medzi najdôležitejšie súčasti vojenskej infraštruktúry. Keď zhrnieme všetky tieto uvedené dáta môžeme získať prehľad o stavebnom, hospodárskom a komunikačnom charaktere krajiny ešte pred začiatkom priemyselnej revolúcie a výstavbou železničnej a modernej cestnej siete.[5]

     Vojenské opisy sídiel, ktoré sú kartograficky zobrazené na mapách, má len toto mapovanie a nijaké iné. Jedinečnosť týchto opisov spočíva aj v tom, že ich vojenskí kartografi vyhotovili priamo v teréne, ďalšie vojenské mapovania už vojenské opisy neobsahujú. Vojenské opisy sa v zásade obmedzujú vždy len na jedno sídlo (mesto, mestečko, dedina, osada, samota) a jeho najbližšie okolie s presne vymedzenými okruhmi sídliskovej, zemepisnej, ale najmä vojenskej problematiky. Údaje sa vpisovali do predtlačených rubrík dotazníkovej formy, ktoré mali odpovedať na otázky prioritného vojenského záujmu, ktorý spočíval v logistickom vyhodnotení priestoru krajiny pre prípadné vojenské operácie.[6] Textové vojenské opisy krajiny sú písané novovekým gotickým písmom na papierových dvojhárkoch väčšieho formátu, sú číselné zoradené podľa sídel v jednotlivých mapových vrstvách a sú zviazané v knižných zväzkoch.

     Malachov je súčasťou mapového listu, ktorého čistopis je označený číslom mapového stĺpca XIV. (Collone XIV.) a mapovej vrstvy 9 (Sectio 9). V ľavom hornom okraji je názov územia a časti stolice, ktoré mapa kartograficky zobrazuje. Tento údaj je dôležitý pre poznanie administratívnej príslušnosti toho-ktorého sídla do správnej pôsobnosti stolice. V našom prípade je tam uvedený nasledujúci názov Theil des Thurotzer Barscher und Soler Comitat, v preklade Časť Turčianskej, Tekovskej a Zvolenskej stolice. Na pravom okraji mapového listu je v abecednom poradí (podľa nemeckej ortografie) uvedený zoznam sídel, ktoré sa nachádzajú na tejto mapa takto:

nemecky                                                   slovensky

Eliass                                                           Iliaš

Kinczelova                                                Kynceľová

Kostiviarska                                             Kostiviarska

Kraliky                                                        Králiky

Kralowa                                                     Kráľová

Kremniczka                                              Kremnička

Majer                                                         Majer

Malachow                                                Malachov

Mittsina Ober                                         Horná Mičiná

Mittsina Unter                                        Dolná Mičiná

Molcsa                                                       Môlča

Nemcze                                                     Nemce

Neüsoll                                                      Banská Bystrica

Persaný                                                     Horné Pršany

Podlavicze                                                Podlavice

Radwany                                                   Radvaň

Rakitowecz Ober                                   Horný Rakytovec

Rakitowecz Unter                                 Dolný Rakytovec

Rieshka                                                      Riečka

Rudlova                                                     Rudlová

St. Jacob                                                    Jakub

Skalkowa                                                  Šalková

Szkubin                                                      Skubín

Szasova                                                     Sásová

Szelcze                                                       Selce

Szenicza                                                    Senica

Tajova                                                        Tajov

Welkanowa                                             Vlkanová

Názov mapového listu Theil des Thurotzer Barscher und Soler Comitat - Časť Turčianskej, Tekovskej a Zvolenskej stolice

     Vojenský opis Malachova sa obmedzuje iba na niekoľko špecifických údajov daného sídla. Vzdialenosť Malachova do susednej Radvane je ¾ hodiny a do Horných Pršian ½ hodiny. Vodstvo Malachova je bezvýznamné a lesné porasty povyše dediny pozostávajú z tvrdých, vysokých drevín. Posledným údajom sú okolité vrchy. Opis sa v tomto smere obmedzuje iba na informáciu, že Malachov leží v nehlbokej doline.[7]    

Širšie okolie Malachova na mape I. vojenského mapovania

     Priblížme si však mapovú legendu, ktorá nám sprostredkuje čítanie polohopisných a ďalších faktografických údajov nachádzajúcich sa priamo v teréne v okolí Malachova. Mapa je vynikajúco čitateľná, zrozumiteľná, názorná a umožňuje aj neznalému človeku bez akejkoľvek znalosti terénu a krajiny, pomerne rýchlu orientáciu. Faktografickú prehľadnosť, priestorovú orientáciu a tiež estetickú pôsobivosť mapy umocňuje použitie detailnej kresby a použitie pestrej palety farieb. Na mapovom liste je vyznačený rozsah lesných porastov a poľnohospodárskej pôdy, veľkosť a smer riek a potokov a mnoho ďalších údajov o zmapovanej krajine.[8]

Mapová legenda

     lesy, čierne stromy na hnedom podklade     polia, pastviny, vinohrady         vodstvo: rieky, potoky, jazerá

 mosty: murované (červené), drevené (čierne)      prievozy, mlyny, píly                             sídla

                         kaštiele a hrady                       hradné ruiny a kostoly       prícetné kríže: drevené, kamenné

                     kaplnky:menšie, väčšie      hlavné a vedľajšie hradské a chodníky           šibenice

    Mapa nám podáva základné informácie o okolitých poľnohospodárskych plochách, lesných porastoch a stromoch ako univerzálnom materiáli, využiteľnom vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti tých čias. Plochy lesov sú na mape vyfarbené svetlejším čiernym tušom, pričom samotný les označuje symbolika stromu nakresleného tmavým čiernym tušom.[9] Na tejto plnofarebnej mape je možné identifikovať nasledujúce formy využitia krajiny: les (schematické značky stromov na sivozelenom podklade), lesokroviny (redšie a menšie značky stromov), brehové porasty a nelesná stromová a krovinová vegetácia (schematické značky stromov a krov), trvalé trávne porasty (zelená farba), zamokrené plochy (modré vodorovné šrafy), orná pôda (maslová farba), vinice (schematické značky viniča, hnedá farba) a záhrady (sýtozelená farba).

     Pre označenie vodstva akéhokoľvek druhu (vodné plochy, riečna sieť a pramene) sa používala sýta modrá farba. Na mape sú podrobne zakreslené potoky, rieka (Hron) a ich ramená, jarky, jazerá, a výdatnejšie pramene. Pri významnejších vodných tokoch sa na mape uvádza ich dobový názov. Vodná sieť, ktorá pretekala cez Malachov, alebo v jej okolí je dobre zakreslená, aj keď v prípade pomenovania Malachovského potoka kartografi urobili chybu, pretože pri ňom uviedli názov Uturna  Wasser. Tento dobový názov však patrí, súčasnému potoku Udurná, ktorý preteká okrajom sídliska Fončorda, popri Kauflande, popod cestnú komunikáciu, kde sa vlieva do rieky Hron. V minulosti tento potok tvoril hranicu medzi historickým chotárom Radvane a Banskej Bystrice. 

Malachovský potok nesprávne označený ako Uturna Wasser (Udurná)

     V miestach, kde vodná sieť vytvárala významnejšie prekážky, sú na mape zakreslené všetky mosty, drevené (čierna farba) i murované (červená farba), a tiež aj vhodné miesta na prebrodenie.[11] V blízkosti Malachova je zakreslený iba jeden významnejší drevený most, kde cestná komunikácia prechádza cez Malachovský potok. Ide o miesto kde aj v súčasnosti stojí most na rázcestí Malachovskej a Ortútskej cesty neďaleko otočky v Stupách. Na mape sú zaznamenané tiež mlyny a píly ako potenciálne objekty vojenského využitia. Pri brehoch Malachovského potoka je zakreslených niekoľko takýchto objektov a to predovšetkým prachárske mlyny (stupy) na strelný prach v ktorých sa spracovávala zmes pozostávajúca zo 70 % sanitry, 16 % dreveného uhlia a 14 % síry. Na mape sú označené v nemčine ako Pulver Stampfen. V útrobách týchto mlynov sa spomínaná zmes rozdrvila pomocou závesných kladív, pričom celý proces mohol trval až 16 hodín. Prachárske mlyny sa nachádzali v neobývanej lokalite medzi Radvaňou a Malachovom aby v prípade nešťastia neboli ohrozené životy ľudí a ich majetky.

Drevený most na Malachovskom potoku (červené označenie)

Prachárske mlyny v lokalite medzi Radvaňou a Malachovom (zelené označenie)

     Vojenskí kartografi venovali mimoriadnu pozornosť cestám a hradským, pretože boli zvlášť dôležité zo všeobecného komunikačného hľadiska. Z vojenského hľadiska mali veľký význam nielen ako spojovacie cesty medzi jednotlivými sídlami, ale hlavne pri presunoch vojenských zoskupení. Preto v textovom opisnom materiáli sa prísne rozlišujú hlavné krajinské hradské, poštové hradské, ako aj vedľajšie hradské a vidiecke vozové cesty, tiež chodníky a chodníčky pre peších a zjazdných na koni.[12] Trasy hlavných krajinských a poštových hradských vyznačili červenou alebo hnedou farbou a dvoma plnými čiarami. Vozové cesty boli vyznačené jednou plnou a druhou hnedou bodkovanou čiarou, hnedou bodkovanou čiarou vyznačili aj používané poľné chodníky.[13]  Cez Malachov viedla poľná cesta, ktorá bola na trase časti súčasnej Bučinovej a Malachovskej cesty a smerovala bahennou pôdou od Stúp napravo popod vrchy popri Jakušove. Dnešná Ortútska cesta bola len malým chodníčkom až do začiatku 20. storočia, o čom sa zmieňuje v roku 1934 aj prvý malachovský kronikár Viliam Martiny.[14] Do susednej obce Horné Pršany viedol poľný chodník na príkrom svahu, ktorý je na mape vyznačený bodkovanou čiarou. Vzdialenosť z Malachova bola na polhodinu chôdze.

Poľná cesta vedúca cez Malachov (modrá šípka) a chodník vedúci do Horných Pršian (zelená šípka)

     Mapa I. vojenského mapovania je jedinečným prameňom pre poznanie osídlenia nášho regiónu so všetkými svojimi sídlami a ich zástavbami. Červenou farbou označovali murované stavby a dôležité verejné a cirkevné budovy. Čiernou farbou zvyčajne označovali drevené objekty, ako domy a chalupy v dedine, mosty, mlyny, prícestné kríže. Nebýva to však pravidlom, stretávame sa aj s prípadmi, keď dedina bola evidentne postavená z dreva, jej domy však na mape vyznačili červenou farbou, ktorou sa spravidla označovali murované stavby.[15] Toto platí aj pre Malachov a tiež aj okolité obce, kde je zrejmé, že domy boli drevené, maximálne na kamenných základoch a napriek tomu pôdorysy domov boli zakreslené červenou farbou. Skutočnosť, že domy v Malachove boli naozaj drevené nám dokumentuje aj daňová agenda v podobe súpisov daňovníkov v rokoch 1773-1847, kde v pravidelných rubrikách bola značená aj kvalita bývania. V priebehu týchto rokov až na malé výnimky všetky domy boli najhoršej tretej triedy.[16]

Domová zástavba v Malachove označená červenou farbou napriek tomu, že išlo o drevené stavby

    Na mape sú zakreslené a farebne odlíšené tiež prícestné kríže, božie muky a samostatne stojace kaplnky. Kartografi vyznačili farebne aj vtedy ešte funkčné popraviská, ktoré označili symbolikou šibenice. Keď zameriame našu pozornosť na pomerne blízke okolie Malachova zistíme, že na mape sú zakreslené tri popraviská. Prvé je popravisko na Galgenbergu (Šibeničnom vŕšku), ktoré využívalo mesto Banská Bystrica na výkon hrdelného práva. Tento vrch sa nachádza medzi dnešným plážovým kúpaliskom a SC Europa a šibenice na ňom stáli ešte v polovici 19. storočia. Na mape je toto popravisko vyznačené červenou farbou a bolo na kamenných základoch. Určite zaujímavejšie je zistenie, že druhé funkčné popravisko bolo na pravej strane pri poľnej ceste v smere od Radvane do Malachova. Šibenica bola na vyvýšenine a mala upozorňovať a vystríhať ľudí pred porušením zákona. Šibenica musela byť dobre viditeľná už z diaľky a tak určite bola známa nielen robotníkom v blízkych prachárskych mlynoch ale aj Malachovčanom a tiež širšiemu okoliu radvanského chotára. Popravisko bolo vyrobené z troch drevených kolov a bolo označené čiernou farbou. Mapa zachytáva rovnakú drevenú šibenicu v Kráľovej po ľavej strane poľnej cesty na Horné Pršany.

Drevená šibenica medzi Radvaňou a Malachovom a druhá nad Kráľovou (zelené označenie)

Banskobystrická šibenica na Šibeničnom vŕšku (modré označenie)

     Záverom treba konštatovať, že I. vojenské mapovanie predstavuje pre dejiny Slovenska druhej polovice 18. storočia významný dobový prameň pre vojenské a regionálne dejiny a môžu ho využiť mnohé historické a geografické disciplíny napríklad pri spracovávaní urbanistickej a územnej dokumentácie atď.

      II. vojenské mapovanie (Františkovo) 1806-1869

      Po skončení prvého vojenského mapovania sa nepodarilo vypracovať súvislú mapu Rakúsko-Uhorska z dôvodov chybných podkladov. Preto vydal cisár František I. nariadenie na realizáciu II. vojenského mapovania, ktoré sa do dejín zapísalo ako Františkove mapovanie. Cieľom tohto mapovania bolo predovšetkým odstrániť nedostatky I. vojenského mapovania najmä v presnosti a vytvoriť podmienky pre vydávanie odvodených máp menších mierok, väzbu na kataster a geodetický základ.[17] Opäť bola zachovaná mierka 1 : 28 800, použitá aj pri prvom vojenskom mapovaní.

     Mapy z druhého vojenského mapovania (1806 – 1869) sú podstatne podrobnejšie, vďaka presnejšiemu geodetickému zameraniu. Územie Slovenska bolo mapované v dvoch etapách. Severné a východné Slovensko v rokoch 1819 – 1827 a stredné a južné Slovensko v rokoch 1837 – 1858. Územie Slovenska bolo zobrazené na 260 mapových listoch. Klad mapových listov bol podobný ako pri prvom mapovaní, ale nie totožný. Mapy tohto mapovania sa vykresľovali v 11 farbách a najväčší pokrok v nich zaznamenalo zobrazenie terénneho reliéfu. Kresba máp je podobná ako pri prvom vojenskom mapovaní. Na plnofarebných mapách je možné identifikovať tieto formy využitia krajiny: les (sivozelená), lúky (bledozelená), pasienky (zelenobelasá), zamokrené plochy (modré vodorovné šrafy), orná pôda (maslová), brehové porasty a nelesná stromová a krovinová vegetácia (čierne schematické krúžky okolo tokov), vinice (sivohnedá a schematické značky viniča), stavby a sídla (červená), záhrady (sýtozelená), vodné plochy, riečna sieť a pramene (modrá), skalné bralá a odkryté podložie (hnedá), hradské cesty (červená), ostatné cesty a mosty (hnedá), železnica (dvojitá čierna čiara).[18]

Širšie okolie Malachova na mape II. vojenského mapovania

     Výhodou týchto máp je relatívne vysoká presnosť a spoľahlivosť. Nevýhodou je niekedy priveľké množstvo informácií (farebné plochy, čierne ohraničenie, šrafovaný reliéf a miestne názvy) zaznačené na relatívne malom priestore, čo výrazne znižuje čitateľnosť mapy a môže viesť k nepresnostiam pri interpretácii foriem a hraníc využitia. V sídlach sa už rozlišujú obytné a hospodárske budovy od záhrad. Precízna je sieť poľných ciest.[19] Tieto mapy podávajú dobrý obraz o priestorovom rozložení foriem využitia krajiny a majú veľký informačný význam.[20]

     Územie Malachova bolo mapované niekedy v období rokov 1845-1849. Rozšírený miestopis nám umožňuje dozvedieť sa také detaily, ako názvy vrchov (Trawny, Nemecky, Suchy wrch, Ziarec, Maly a Velky Hradok), vodnej siete (Malachowa woda, Uhliska woda) a miestnych názvov (Malachowska dolina, za Pršany). Na mape sa miestopisné chyby už prakticky nevyskytujú ako tomu bolo pri I. vojenskom mapovaní. Je to zároveň prvá mapa, na ktorej je zakreslená na pravom brehu Malachovského potoka časť za Pršany kde sa postupne vyprofilovala samostatná obec Dolné Pršany.  V Malachovskej doline je mapa vďaka novej farebnej schéme prehľadnejšia, aj keď niektoré názvy splývajú s nie veľmi ideálne vyriešeným zobrazovaním reliéfu. Vývoj sídelnej štruktúry Malachova zaznamenáva progres a v lokalite Dolné Močare je zakreslený pri brehu Malachovského potoka ďalší prachársky mlyn.

Prachársky mlyn na Malachovskom potoku (červené označenie) a časť nazvaná za Pršany, z ktorej sa vyprofilovala samostatná obec Dolné Pršany (zelené označenie)

     Význam druhého vojenského mapovania spočíva v jeho väčšej presnosti v porovnaní s prvým vojenským mapovaním, nakoľko vznikalo na základe geodetickej osnovy a s použitím javu zakresleného v mapách stabilného katastra.[21]

     III. vojenské mapovanie 1869-1887

     Prehraná vojna s Pruskom dala impulz k začatiu III. vojenského mapovania v rokoch 1869–1887. Nové vojenské technológie vyžadovali ešte presnejšie a kvalitnejšie mapy najmä z pohľadu výškopisu a vrstevníc. Mapy boli zhotovené v mierke 1 : 25 000. Územie Slovenska zobrazené na 215 mapových listoch bolo mapované v rokoch 1875 – 1884. Presnosť týchto máp je už veľmi vysoká. Na týchto plnofarebných mapách sú rozlíšené lúky od pasienkov, sady, záhrady a vinice. Farebná legenda pokračuje v duchu predchádzajúceho vojenského mapovania. Naneštastie, v priebehu II. svetovej vojny farebné originály týchto máp z územia Slovenska boli zničené a do súčasnosti sa zachovali len čierno-biele kópie, ktorých čitateľnosť a prehľadnosť ešte znižuje nevhodná kombinácia výškových šráf s vrstevnicami. Mapy sa rozmnožovali len ako čiernobiele kópie, pretože sa predpokladala ich častá aktualizácia. Reambulácie výsledných listov špeciálnych máp v mierke 1:75 000 sa používali až do 50. rokov 20. storočia ako jediné mapové dielo súvisle pokrývajúce územie Slovenska.

     Na mapách III. vojenského mapovania možno rozlíšiť tieto kategórie: les (zelená, resp. hrubou čiarou ohraničená plocha s krúžkovými značkami), nelesná stromová a krovinová vegetácia, brehové porasty, stromoradia (značky krov a stromov), lúky (W alebo značka), pasienky (H alebo značka), orná pôda (bez šrafáže), zastavaná plocha, resp. sídlo, domy (čierny obdĺžnik), záhrady (šikmé šrafy), vodné plochy (husté vodorovné šrafy), toky (vlnovková čiara) a pramene, cesty (dvojitá čiara, spojitá čiara, bodkočiarka), železnica (hrubá čiara) a mosty (značka).[22] Dostupné čiernobiele mapy sú napohľad neprehľadné a zmätočné, ale je to dané najmä zvýšením hustoty obsahu mapy. Pribudli výškové údaje nielen pre kopce, ale aj jednotlivé sídla. Výraznejšie je aj šrafovanie predovšetkým v nížinách, kde už aj malé prevýšenia zahustia celkové mapové zobrazenie.

     To platí aj pre územie Malachova, ktoré je zakreslené iba na čierno-bielej kópii. Na mape môžeme postrehnúť, že miestopisné názvy sú v slovenskom jazyku ale v oblých zátvorkách sú uvedené platné názvy obcí v maďarskom jazyku.

Obce Malachov (červené označenie) a Dolné Pršany (zelené označenie) na mape III. vojenského mapovania

     Ani nie desaťročie po ukončení III. vojenského mapovania, začalo v roku 1896 aj IV. vojenské mapovanie monarchie, ktoré malo priniesť podstatné zlepšenie a spresnenie obsahu. Z územia Slovenska bol vyhotovený iba jeden mapový list, a to z oblasti Vysokých Tatier, ktorého výtlačky sa dodnes uchovali. Všetky práce na IV. vojenskom mapovaní boli zastavené v priebehu I. svetovej vojny a rozpadom Rakúsko-Uhorskej monarchie na našom území aj definitívne ukončené.[23]

     Mapy všetkých vojenských mapovaní Rakúsko-Uhorska v sebe ukrývajú málo využitý informačný potenciál o historickej štruktúre krajiny, jej využívaní a obraze, hoci boli pôvodne určené vojenským potrebám. Prvé mapovanie bolo základnou bázou, ktorá zmapovala celé územie Slovenska v detailnej mierke  1:28 800, čím poskytuje jedinečný materiál pre porovnanie rôznych oblastí. Význam druhého vojenského mapovania spočíva v jeho väčšej presnosti v porovnaní s prvým vojenským mapovaním, nakoľko vznikalo na základe geodetickej osnovy a s použitím javu zakresleného v mapách stabilného katastra. Na plnofarebných mapách tretieho mapovania je presnosť taká vysoká, že sú dokonca rozlíšené lúky od pasienkov, sady, záhrady a vinice. Dostupnosť farebných originálov týchto mapových podkladov je však značne komplikovaná.