Vývoj samosprávy obce Malachov

Prehľad verejnej správy na území Zvolenskej kotliny

     Počiatočná fáza štátnej správy na území dnešného Slovenska je známa už od 9. storočia v rámci Veľkej Moravy, neskôr sa vyvíjala v podmienkach Uhorského kráľovstva, potom Habsburskej monarchie a následne v dualistickej Rakúsko–Uhorskej monarchii. Od roku 1918 ju nahradili štátne orgány a inštitúcie v Československej republike a prechodne v rokoch 1939–1945 orgány Slovenskej republiky. Najstaršie samosprávne formy na Slovensku začali vznikať od prvej polovice 13. storočia.[1]

     Územie dnešného Malachova bolo súčasťou rozsiahleho kráľovského majetku, známeho ako zvolenské domínium, ktoré sa včlenilo do Uhorského kráľovstva v druhej polovici 11. storočia. Za účelom správy kráľovského majetku, ktorým bola do 13. storočia prakticky celá krajina, začali vznikať organizačné jednotky komitáty (lat. comitatus), ktoré sa vyvinuli zrejme z predchádzajúceho hradného zriadenia z obdobia Veľkej Moravy. Počiatky Zvolenského komitátu (comitatus de Zolio) siahajú do 12. storočia s centrom na Pustom hrade. Panovník menoval do jeho čela župana (lat. comes, comes comitatu), kráľovského úradníka, v ktorého právomoci bola správa tejto kráľovskej administratívno-hospodársko-vojenskej inštitúcie. Prvý písomný údaj o zvolenskom županovi je z roku 1222 a bol ním Detricus (comes de Zvolum).[2]    

    V 13. storočí postupne moc kráľov upadla a kráľovské komitáty sa pomaly začali meniť na stavovské šľachtické stolice. Premena komitátov na stolice prebiehala od konca 13. storočia do prvej polovice 14. storočia. Na rozdiel od komitátov, ktoré boli kráľovskými jednotkami, stolice boli šľachtické útvary, ktoré prevzali kompetencie za celú verejnú správu, politický, hospodárky a kultúrny život. Na začiatku 14. storočia sa konštituovala aj ustanovizeň Zvolenskej stolice. Územie Zvolenskej stolice sa delilo na 2 slúžnovské okresy. Na konci 18. storočia (rok 1773) boli označené ako Horný (Processus superior) a Dolný (Processus inferior) slúžnovský okres. Od začiatku 19. storočia mali názvy Banskobystrický slúžnovský okres a Zvolenský slúžnovský okres. Administratívnym centrom stolice bol v jej začiatkoch Pustý hrad, od konca 15. storočia Zvolenský zámok, kde sa aj konávali stoličné zhromaždenia a zasadnutia sedrie.[3] V roku 1768 sa sídlom stolice stala Banská Bystrica so stoličným domom na rohu Lazovnej a Krížnej ulice.[4]

     Na čele stolice stál župan, neskôr hlavný župan, ktorého na neobmedzený čas menoval panovník. Županmi Zvolenskej stolice boli napr. Juraj Radvanský, Michal Rárus, Anton Radvanský, Ján Radvanský. Hlavným výkonným funkcionárom stolice bol ale podžupan (vicecomes, vicišpán), ku ktorému patrili ďalší volení funkcionári stolice ako slúžni, prísažní, vyberači daní a notár. Súdna právomoc stolice sa vykonávala prostredníctvom sedrie, ktorú tvorili podžupan, prípadne jeho zástupca, spolu so slúžnymi. Slúžny bol predstaviteľom slúžnovského okresu, ktorý vykonával správu svojho okresu. Bol volený šľachtou príslušného okresu.[5] Hlavným orgánom stoličnej samosprávy bola generálna kongregácia (congregatio generalis), čiže stoličné zhromaždenie všetkých šľachticov, ktorého náplňou bola aj voľba stoličných hodnostárov (reštavrácia). Písomnosti z týchto rokovaní teda Kongregačné protokoly sa začali viesť pravdepodobne už v druhej polovici 15. storočia, pričom za najstarší zachovaný exemplár v Uhorsku sa pokladá kongregačný protokol Zvolenskej stolice, ktorý obsahuje zápisy z rokov 1506 – 1579. Vo Zvolenskej stolici sa generálna kongregácia ako samostatný administratívny  orgán vyvinula v posledných dvoch desaťročiach 16. storočia. Zvolenská stolica nemala svoje stále sídlo a keď sa stoličné písomnosti rozrástli, archív Zvolenskej stolice sa od začiatku 18. storočia až do roku 1768, kedy sa sídelným mestom Zvolenskej župy stala Banská Bystrica, dočasne umiestnil v dome na Námestí SNP č. 20.

     Šľachtickí charakter stratili stolice po revolúcii v roku 1849, kedy z nich vznikli župy, ktoré na rozdiel od stolíc už boli štátnymi jednotkami. Zmenilo sa administratívne rozdelenie krajiny, ktoré však územne zodpovedalo približne rozsahu dovtedajších stolíc. Šľachtické stolice sa tak zmenili v podstate na inštitúcie štátu, označované ako župy.

Zvolenská župa rozdelená na horný banskobystrický a dolný zvolenský okres, 19. storočie

     Po vzniku Československa v roku 1918 bola územná samospráva v podstate nahradená miestnou štátnou správou. Ako regionálne územnosprávne jednotky na území Slovenska zostali uhorské župy s menšími územnými zmenami. Zvolenská župa bola jednotka územnej správy a samosprávy zavedená v prvorepublikovom Československu v rámci župného zriadenia v roku 1920. Do praxe bola uvedená až v roku 1923 a zrušená v rámci reformy štátnej správy už v roku 1927. Po zániku Uhorska v roku 1918 bola pôvodná uhorská Zvolenská župa prevedená v nezmenenom územnom rozsahu do správneho systému Československej republiky. Toto provizórne postuhorské usporiadanie trvalo len do roku 1920. Vtedy bolo zákonom o zriadení župných a okresných úradov v republike Československej, prijatým 29. februára 1920 rozdelené celé územie Československa do 21 žúp. Jednou z nich bola aj Zvolenská župa, teraz vymedzená v nových hraniciach ako jedna zo šiestich žúp zriadených na území Slovenska. V porovnaní s historickými (uhorskými) župami bol ich rozsah väčší a preto sa im na Slovensku hovorilo veľžupy. Zvolenská župa mala poradové číslo XVIII (formálne označenie Župa XVIII). Zákon stanovil vznik župného úradu na čele so županom a župným zastupiteľstvom ako samosprávnym zborom.[6] Zvolenská župa zahrňovala rozsiahle územie stredného a južného Slovenska, od masívu Nízkych Tatier, cez Banskú Bystricu a Zvolen až na juh k štátnej hranici s Maďarskom. Skladala sa z 13 okresov.[7]

zdroj: Šprocha, B. - Tišliar, P.: Údaje o prirodzenej mene obyvateľstva Slovenska..., Infostat, 2009, s. 25
 

     V roku 1928 bolo župné zriadenie zrušené a vznikol okres Banská Bystrica, od roku 1939 Pohronská župa so sídlom v Banskej Bystrici. Od roku 1949 patril Malachov pod Banskobystrický kraj od roku 1960 pod Stredoslovenský kraj so sídlom v Banskej Bystrici. V roku 1990 boli kraje zrušené a ostali iba okresy. Od roku 1996 bol Malachov opäť začlenený pod Banskobystrický kraj a od roku 2001 pod Banskobystrický samosprávny kraj.

Správa v Malachove

     Dedina je pojem, ktorý dodnes vyjadruje nielen sídelný útvar, ale rozumie sa ním aj všetko obyvateľstvo žijúce v dedinskej lokalite. Život členov dedinskej komunity sa riadil podľa zvyklostí, ktoré vznikali na základe predchádzajúceho vývinu a mali charakter nepísaných noriem a zákonov. Tieto obyčaje formovali vnútorné pomery obce a tvorili pevný a takmer nemenný systém morálky dedinčanov. Napriek relatívnej hospodárskej samostatnosti a spoločenskej uzavretosti dediny v minulosti ovplyvňovalo život jej obyvateľov aj veľa vonkajších činiteľov. Najvýraznejšie sa v tomto smere prejavovalo pôsobenie zemepána, kedy pod jeho tlakom a v jeho záujme dochádzalo k upevňovaniu závislosti poddanského dedinského ľudu. Možno povedať, že či už priamo alebo prostredníctvom iných podriadených inštitúcií zasahoval do všetkého, čo malo pre neho nejaký význam, predovšetkým však do správy dediny, ktorú chápal ako svoj majetok (possessio).[8] S tým bol potom bezprostredne spojený výkon jeho súdnej zvrchovanosti nad poddanými, členmi obecnej pospolitosti.[9] A táto obecná pospolitosť sa v rámci svojej štruktúry ďalej členila. Z hľadiska sociálneho zaradenia ju tvorili najmä sedliaci (coloni), želiari (inqulini) a podželiari (subinquilini). K sedliackej vrstve sa pripájali ešte slobodníci (libertini), ktorý mohli používať určité spoločenské a hospodárske výsady.

     Zemepán, respektíve jeho úradník zasahoval do všetkých dôležitých oblastí života obyvateľov poddanskej dediny. Napriek tomu tu ostával priestor a úlohy, ktoré nespadali do rámca priameho záujmu zemepanskej moci, ale pri ich vybavovaní pôsobila miestna samospráva, ktorá je reprezentovaná predovšetkým obecnou radou, richtárom a prísažnými.  

     Stanoviť presné obdobie vzniku samosprávy Malachova je nesmierne náročné. Je však pravdepodobné, že jej jestvovanie úzko súvisí s vývinom osídlenia Malachovskej doliny, kedy v rámci zemepanskej správy ich majetkov sa zrodila inštitúcia richtára (iudex) respektíve vesníka (villicus). Najstarší vedúci predstaviteľ obcí mestského i dedinského typu na Slovensku sa nazýval po latinsky villicus - vesník[10]. Zmena tohto označenia na iudex – richtár nastala v mestskom prostredí na prelome 13. a 14. storočia, v dedinách o dvesto rokov neskoršie. V slovenčine sa ujal germanizmus richtár (Richter). Začiatkom 16. storočia vo sfére dedinskej správy dochádza k monopolnému uplatňovaniu termínov iudex – richtár. Od tohto obdobia možno pomenovanie richtár používať pre všetkých vedúcich predstaviteľov obecnej samosprávy na Slovensku.[11] Funkcia richtára bola zakotvená aj v IX. bode tereziánskeho urbára z roku 1767 a neskôr v zákonnom článku IX. z roku 1836. Od roku 1850 richtári v obciach aj mestách a mestečkách stratili súdnu právomoc a boli zaradení do systému štátnej správy. S malými zmenami bolo ich postavenie zachované aj v rámci municipiálneho zriadenia podľa článku 42/1870 a zákonného článku 22/1889 o obecnej samospráve. Po vzniku Československej republiky v roku 1923 bola funkcia richtára premenovaná na starostu.  V rokoch 1939-1944 stál na čele obce vládny komisár, menovaný vládou na základe odporúčania okresných úradov. Funkciu vládnych komisárov v roku 1944 znovu prevzali starostovia a po roku 1945 predsedovia miestnych národných výborov. Od roku 1990 sa vrátilo k pomenovaniu starosta.[12]

     S písomnými zmienkami o vedúcich predstaviteľoch, ktorý stáli na čele obecnej pospolitosti sa stretávame už v čase vzniku uhorského štátu, kedy dochádza ku konštituovaniu sídelných útvarov na základe niekoľkých typov dedinského práva. V prípade Malachova sa domnievame, že obec vznikla na zvykovom práve alebo kombinácii zvykového (slovenského) a zákupného (nemeckého) práva. V rámci doosídľovania feudálnych panstiev prichádzali a usadzovali sa niektorí kolonisti na území starších slovenských dedín a vtedy v týchto lokalitách začalo pôsobiť dvojaké právo. Prvým znakom pre existenciu zákupného práva v prostredí Malachova môže byť nemecký základ – hau, ktorý sa použil v názve lesného majetku (Malahaw) v zachovanej listine z roku 1327, v ktorej Gottschalov syn Ondrej zálohoval svoj les Malachov spolu s akýmsi lazom Mikulášovi zvanému Sas (Zaaz) zemepánovi zo Sásovej.[13] Podľa vlastníckych vzťahov táto listina z roku 1327 sa vzťahuje k územiu neskoršej obce Pršany, vyčlenenej z Malachova. Na osídlení územia sa podieľali z iniciatívy zemepánov, rodiny Mikuláša Sasa, neznámi hostia. V Pršanoch sa s nimi stretávame v roku 1401. Pôda získaná vyklčovaním lesa, prítomnosť hostí a vymeriavanie pozemkov v lánoch dovoľujú predpokladať vznik obce Pršany za účasti lokátora (šoltýsa) na nemeckom (zákupnom) práve.[14] Mnohé z dedín na tomto type práva dostávali do ich novovytváraných názvov slová ako Lehota, Závada, Poruba, Voľa či nemecké – hau, alebo maďarské – vágas.[15] Táto skutočnosť nemusí byť ale totožná s právnou formou uplatňovanou v dedine ale len prekladom slovenského originálu do latinčiny alebo nemčiny.

    Naopak iné indície upriamujú našu pozornosť na údaje o Malachove vzťahujúce sa na konkrétne záležitosti a činnosti obce, ktorá sa riadila zvykovým právom. Najvýraznejším činiteľom v dedinách na zvykovom práve bola poddanská závislosť a s tým súvisiaca osobná nesloboda a pripútanosť k pôde. Ľudia, ktorí žili na poplatnej poddanskej pôde, boli poddaní jej vlastníkovi, teda zemepánovi, jeho správe a jeho súdnictvu. Podľa zvykového práva nepatrila poddanému žiadna pôda, ani rola, ani lúky. Z nehnuteľností sa za jeho majetok považoval dom, ktorý obýval a ostatné k nemu prislúchajúce hospodárske stavby. Feudálny vlastník dediny prenechával tunajšiu pôdu vo faktickej držbe jej obyvateľov, pričom právo, podľa ktorého poddaní užívali pôdu svojho pána, bolo právom dedičným.[16] Nepriamym dôkazom o zvykovom práve v prostredí Malachova je existencia predurbárskeho prieskumu z roku 1770, v zmysle ktorého obyvatelia Malachova patrili k večným poddaným (bez práva slobodného sťahovania), ktorí nemali pri ruke žiadny starší urbár, podľa ktorého by plnili poddanské povinnosti voči zemepánom, podobne ako vo väčšine okolitých dedín. Z toho vyplýva, že nemali žiadny predošlý písomný súpis poddanských povinností a nemali so zemepánmi uzatvorený ani nijaký kontrakt. Urbárske ťarchy doliehali na ich plecia od starodávna, na ich začiatok sa ani nepamätali. Všetci boli veční poddaní a pod druhých pánov prejsť nemohli.[17] Bez chýbajúcich dobových prameňov, najmä z obdobia stredoveku, však ostávajú načrtnuté indície iba v rovine hypotéz.

     V živote a správe obecného spoločenstva bola dôležitým jednotiacim činiteľom obecná rada na čele s voleným richtárom a prísažnými. Prvý krát sa stretávame s menom richtára Malachova v roku 1715 pri dikálnom súpise, kde bolo zaznamenané, že túto funkciu zastával Ján Lacik. O tri roky neskôr to bol Ján Packa a pri revízii daňového súpisu v roku 1720 stál na čele obecnej komunity Juraj Kapusta.      

     Ďalší richtár v Malachove sa spomína v roku 1760 pri podpise nazvime to manželskej zmluvy medzi Katarínou vdovou po Štefanovi Piterovi a Vavrincom Klačanom. Katarína obyvateľka Pršian si po ovdovení za svojho ďalšieho manžela vzala 27. januára 1760 Vavrinca Klačana poddaného z Malachova. 

Sobáš Vavrinca Klačana poddaného z Malachova s Katarínou obyvateľkou Pršian, dňa 27.01.1760

Pri tejto udalosti bol z nariadenia zemského pána Jána Radvanského spísaný hnuteľný majetok (hospodársky statok a náradie) vdovy a písomnou dohodou bol tento majetok so zemepanským dovolením daný do užívania Vavrinca Klačana ale iba do tej doby kým štyri siroty Kataríny nedosiahnu potrebný vek pre samostatné hospodárenie. Vavrinec Klačan sa zaviazal im tento majetok bezodkladne navrátiť. Pri podpise tejto dohody dňa 28. februára 1760 bol prítomný panský správca Daniel Klein, Vavrinec Klačan a tiež Martin Kapusta na ten čas malachovský richtár.[18]      

Zmluva medzi nastávajúcimi manželmi Vavrincom Klačanom a Katarínou vdovou po Štefanovi Piterovi

     Tereziánsky urbár po prvý raz v histórii poddanských obcí sústavnejšie hovorí o obciach ako administratívnych jednotkách a upravuje postavenie a úlohy obecných orgánov. Bod IX, § 1 tohto urbára pozná tri druhy obecných orgánov: richtára, prísažných a notára.[19] Rozhodujúcim činiteľom v obecnej správe bol richtár, ktorému pri rozhodovaní pomáhali prísažní. Richtári a prísažní (spravidla 2-3) tvorili obecnú radu a zúčastňovali sa na správe obecných vecí. Boli volení obecnou komunitou ale za výkon svojej funkcie plne zodpovedali zemepánovi, ktorý si ich spomedzi miestnych obyvateľov mal právo vybrať. Richtár býval volený, respektíve ustanovený spravidla z majetnejších sedliakov. Niekedy vykonávali túto funkciu aj želiari. Dĺžka funkčného obdobia predstaviteľa obecnej samosprávy bývala relatívne krátka. Zvyčajne trvala jeden rok. Nový richtár nastupoval do úradu spravidla na Juraja (24. apríla). Po roku ho nahradil ďalší richtár. Tento zvyk mal za následok, že najmä v menších dedinách sa pomerne skoro vystriedali všetci poddaní, schopní vykonávať túto funkciu. Táto pravidelnosť zapríčinila, že po niekoľkých rokoch sa richtárom stával opäť ten istý človek.[20] Úlohou richtára bolo spravovať obec, starať sa o bezpečnosť a poriadok v obci. Richtár mal právo vykonávať nižšie súdnictvo a mal na starosti plynulé odvádzanie poddanských dávok, desiatku a deviatku, ako aj štátnych daní. Do kompetencie richtára patrilo ďalej najímanie nočných strážnikov, obecných pastierov a iných obecných sluhov (napr. bubeníkov).

     Prísažní bývali z radov členov obecnej pospolitosti volení obecným zhromaždením a to v tom istom čase ako richtár. Na rozdiel od jednoročného funkčného obdobia richtára bola činnosť prísažných fakticky dlhodobejšia. Platilo to najmä v dedinách s menším počtom obyvateľov, kde na miesta prísažných prichádzal do úvahy len obmedzený počet kandidátov. V mnohých prípadoch sa pravidelne opakujúca voľba mala v skutočnosti iba význam potvrdenia príslušného prísažného v jeho úrade pre ďalšie funkčné obdobie. Určitý pohyb tu existoval iba preto, že spravidla z radov prísažných sa každoročne volil nový richtár.[21] Ich prvoradou úlohou bolo pomáhať a radiť richtárovi pri správe obecných záležitostí. Vyslovovali sa k otázkam vnútorného života obce, reprezentovali obec a podieľali sa aj na obecnej administratívnej činnosti. Svedčia o tom ich mená uvádzané za menom richtára v intituláciách písomných dokumentov. Prísažní robili prísediacich richtárovi pri jeho sudcovskej činnosti. Ďalej dozerali na zber a odovzdávanie dávok a daní, kontrolovali činnosť obecných pastierov a hlásnikov. Richtárovi oznamovali porušovanie pokoja v obci a kooperovali s ním pri chytaní a zatváraní narušiteľov obecného života.       

     Koncom 18. storočia sa vo funkcii malachovského richtára a prísažných vystriedalo viacero poddaných. Na základe urbariálnych písomností z rokov 1770-1784, môžeme sledovať vývoj obecnej samosprávy a jej zástupcov v Malachove.[22] Tieto písomnosti upravovali poddanské vzťahy voči zemepánovi rodine Radvanskovcov. Spisovali a potvrdzovali sa každoročne v súvislosti s urbariálnymi povinnosťami a poddanskými dávkami. Za usadlosť Malachov ich vlastnoručným krížikom z dôvodu negramotnosti potvrdzovali richtári a prísažní, ktorí boli dosadení do týchto funkcií. A tak spoznávame mená niekoľkých malachovských richtárov a prísažných v poslednej tretine 18. storočia:

- rok 1770 – richtár: Juraj Handlovský, prísažní: Juraj Kártik, Vavrinec Klačan, Ondrej Králik

- rok 1773 – richtár: Ondrej Kapusta, prísažní: Juraj Krnáč, Vavrinec Klačan

- rok 1774 – richtár: Ondrej Kapusta, prísažní: Juraj Krnáč, Ján Chovan

- rok 1775 – richtár: Ondrej Kapusta, prísažní: Ján Chovan, Ján Dedina

- rok 1777 – richtár: Pavol Hanák, prísažní: Juraj Krnáč, Ján Dedina

- rok 1778 – richtár: Ondrej Klačan, prísažní: Martin Kapusta, Ján Chovan

- rok 1779 – richtár: Martin Kapusta, prísažní: Juraj Krnáč

- rok 1780 – richtár: Ján Kapusta, prísažní: Juraj Krnáč, Ondro Kapusta

- rok 1781 – richtár: Pavol Hanák, prísažní: Juraj Krnáč, Ján Chovan

- rok 1782 – richtár: Ján Ruman, prísažní: Juraj Krnáč, Ján Chovan

- rok 1783 – richtár: Pavol Kapusta, prísažní: Juraj Krnáč, Ján Chovan

- rok 1784 – richtár: Juraj Krnáč, prísažní: Ján Chovan, Pavol Kapusta

     Potom na dlhé obdobie nemáme žiadne písomnosti, na ktorých by figurovali mená richtárov Malachova. Až v dikálnych súpisoch roku 1845 a 1846 bol uvedený ako richtár Ondrej Krnáč.[23]

     Počiatky modernej samosprávy Malachova prinieslo až zrušenie poddanstva v roku 1848 a premena spoločnosti na čiastočne občiansku. Zánik feudalizmu v roku 1848 a prijatie ústavy, ktorá garantovala občianske práva a princíp obecného zastupiteľstva, priniesli zmeny aj v Malachove. Tieto zmeny boli ekonomické, politické a hlavne v oblasti poddanského práva to znamená, že oslobodili urbariálne roľníctvo. Malachov sa stáva samostatným, samosprávnym, verejnoprávnym subjektom. Malachovčania sa stávajú nie len užívatelia ale aj majitelia pôdy, ktorú obrábali. Od roku 1850 boli richtári v obciach zaradení do systému štátnej správy a bola im daná určitá nezávislosť pri participovaní na výkone verejnej správy.

     V roku 1851 pri súpise poddaných a urbárskych želiarov Antona Radvanského II., od ktorých do roku 1848 poberal všetku urbársku robotu, deviatok a nájomné, vystupuje v intitulácii písomnosti celé obecné zastupiteľstvo Malachova v takomto zložení: zapisovateľ Ján Kollár, richtár Juraj Drienčik, prísažní Ján Strelec a Juraj Haring, sirotský otec Ondrej Krnáč a desiatnik (strážca) Juraj Krnáč.[24]   

Zloženie obecného zastupiteľstva Malachova v roku 1851

     Roku 1862 bola v Malachove spísaná kúpno-predajná zmluva nehnuteľného majetku, ktorú svojím podpisom (krížikom) a obecnou pečaťou (žiaľ na dokumente sa nezachovala) overil a potvrdil obecný richtár Ján Kubiš a prísažný Ján Chovan. Túto zmluvu vyhotovil notár Ondrej Kalausz, ktorý bol zároveň aj učiteľom v evanjelickej škole v Malachove.[25]

Kúpnopredajná zmluva z roku 1862

     V roku 1868 adresovali Slúžnovskému úradu žiadosť richtári Malachova, Dolných a Horných Pršian, v ktorej žiadajú o odpustenie verejných cestných prác v súvislosti s rekonštrukciou a rozšírením učebných miestností v obecných školách v Malachove a Horných Pršanoch. Žiadosť bola napísaná v Malachove dňa 17. marca 1868 a uvedený je pod ňou každý richtár samostatne - za Malachov Pavel Kubiš (dom č. 49) a za Dolné Pršany Juraj Dvorský (dom č. 5). Tento istý richtár Juraj Dvorský spolu s obecným zastupiteľstvom potvrdzujú 8. januára 1869 vyúčtovanie príjmov a výdavkov obce Dolné Pršany za obdobie od 01. januára do 31. decembra 1868. Obecné zastupiteľstvo tvorili Ján Kollár, Martin Kapusta, Adam Dobrota Šurik, Adam Dobrota Belko, Ondrej Dvorský, Tomáš Červen, Samuel Fidicini, Ondrej Dobrota, Martin Kapusta a notár Ondrej Kalausz. Okrem notára sa vedeli podpísať iba Ján Kollár, Samuel Fidicini a Ondrej Dobrota, ostatní vrátane richtára osignovali listinu krížikmi. Táto písomnosť je zaujímavá aj tým, že je na nej odtlačok typária pečiatky, ktoré nefiguruje ani v encyklopedickej práci profesora J. Nováka. V tomto štádiu výskumu ide o najstarší typ zachovaného pečatidla Dolných Pršian.[26]

Podpis Juraj Dvorského, richtára Dolných Pršian s odtlačkom dosiaľ neznámeho typária pečatidla

     Úprava obecnej správy sa v Uhorsku uskutočnila podľa zákona č.XVIII/1871 o obecnom zriadení ktorý bol v roku 1886 novelizovaný. Ponechal sa zaužívaný spôsob riadenia obce prostredníctvom voleného richtára, podrichtára a prísažných. Obecné zastupiteľstvo, ako samosprávny orgán, sa ďalej skladalo z poslancov a to z polovice virilistov (obyvateľov, ktorí platili v obci najvyššie dane) a polovice volených zástupcov. Volebné právo bolo podmienené vekom 20 rokov a občan musel platiť daň z domu, pozemku, alebo zárobku. Malachov bol zaradený do kategórie tzv. malých obcí na správe ktorých sa podieľal aj doživotne volený obvodový notár, ktorý vo svojej funkcii predstavoval výkonnú štátnu moc, ale zároveň aj kontrolnú samosprávnu právomoc. Malachov patril do radvanského obvodného notariátu, ktorý zahŕňal ešte samotnú Radvaň a obce Horné Pršany, Dolné Pršany, Kráľovú Iliaš a Majer. Toto platilo do roku 1895 kedy bola z radvanského notariátu vyčlenená obec Majer a namiesto nej sa pripojila do obvodu notariátu Kremnička.

      Zákon č. XVIII. z roku 1871 a jeho novelizácia XXII. zákonom z roku 1886 upravovala obecné zriadenie aj formou súhrnu záväzných pravidiel, predpisov a organizačného poriadku, ktoré boli zjednotené do tvorby stanov samosprávnych územných a obecných celkov. Tieto štatúty obsahujú presne vymedzené body, ktoré pojednávajú o právnom postavení a zriadení obce, o valnom zhromaždení zastupiteľského zboru, o okruhu jeho činnosti, o obecnej rade, o zložení obecného predstavenstva a o povinnostiach jednotlivých jej členov. Obecné stanovy Malachova boli prijaté na  mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva v Malachove  dňa 13. júla 1890. Obecný štatút bol potom po dobu 30 dní vyložený k nahliadnutiu pre verejnosť na Obecnom dome a keďže nebola proti nemu podaná apelácia, tak ho richtár Juraj Strelec a poslanci Ján Kapusta, Ján Chovan a Pavol Kubiš aj potvrdili.[27]

Stanovy obce Malachov prijaté v roku 1890

     Aj obec Dolné Pršany mala vypracované úplne identické stanovy. Taktiež bola zriadená ako malá obec a počet členov zastupiteľského zboru bol rovnaký ako v Malachove. Činnosť, zloženie obecnej rady a obecného predstavenstva ako aj povinnosti jednotlivých jej členov boli presne rovnaké ako v prostredí Malachova. Obecný štatút bol prijatý na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva v Dolných Pršanoch dňa 2. júla 1890. Signatármi boli richtár Štefan Púchy, Juraj Solivajs, Juraj Dobrota a Ondrej Bušovský.[28]

     Tieto stanovy len dokumentujú už vyššie napísané skutočnosti. Štatúty zaraďujú Malachov do skupiny malých obcí, ďalej určujú, že kto bude prijatý do zväzku obce je povinní zaplatiť do obecnej pokladnice v hotovosti 4 koruny, prípadne mu môže zastupiteľský zbor za určitých okolností tento poplatok odpustiť. Obecný zastupiteľský zbor mal na základe počtu obyvateľstva vyplývajúceho zo sčítania ľudu 12 členov. Prvú polovicu tvorili virilisti teda platiaci najvyššie priame (direktné) štátne dane a druhí šiesti zástupcovia boli volení. Zastupiteľský zbor usporadúval dve riadne valné zhromaždenia a to v prvej polovici marca za účelom preskúmania minuloročných účtov a potom v prvej polovici mesiaca augusta v záležitosti ustálenia budúcoročného rozpočtu. Predsedom valného zhromaždenia bol richtár za spolupráce referenta, zapisovateľa alebo notára. Mimoriadne valné zhromaždenia mohli byť podľa potreby zvolané v zmysle 56. §. XXII. z. čl. z r. 1886. Valné zhromaždenia mali byť verejné a ich program bol dopredu písomne zostavený. Jednotlivé predmety zhromaždenia sa prednášali a prejednávali podľa zadaného poriadku a rozhodnutia nadobúdali platnosť len na základe dvojtretinového hlasovania prítomných. V prípade tajného hlasovania mala byť tak formulovaná otázka aby na ňu mohla byť jednoznačná odpoveď buď áno alebo nie. Každý hlasujúci jedno z týchto dvoch slovíčok na kúsok papiera napísal, a ten zohnutý odovzdal predsedovi valného zhromaždenia, ktorý spolu so zapisovateľom alebo notárom hlasy sčítal a oznámil výsledok. Povolený spôsob tajného hlasovania bol aj formou bielych a čiernych guličiek. Zápisnicu valného zhromaždenia, v ktorej mali byť spomenutí všetci prítomní predstavitelia zastupiteľského zboru podľa mien zostavil zapisovateľ valného zhromaždenia a do 8 dní v hodnovernom odpise prostredníctvom notára odovzdal okresnému hlavnému slúžnemu.

     Rámec pôsobnosti zastupiteľského zboru Malachova bol v riadení obce, rozhodovaní o vnútorných obecných záležitostiach, tiež v rozhodovaní o prijatí alebo odopretí prijatia do zväzku obce. Zastupiteľský zbor sa podieľal na voľbe okresného notára, okresného lekára a okresnej pôrodnej baby. Vyhotovoval menné zoznamy voličov, zriaďoval zdravotný zbor v prípade nákazlivej choroby a tiež jeho povinnosťou bolo dohliadať aby sa schopní branci nevyhýbali povinnému vojenskému odvodu, teda zisťovaniu schopnosti na vojenskú službu. Na základe návrhu obecnej rady prijímal obecných pastierov a sluhov. Zastupiteľský zbor v medziach zákona spravoval obecný majetok, rozhodoval o uzavretí alebo zrušení zmlúv týkajúcich sa obce. Povinnosťou zastupiteľského zboru bolo tiež zabezpečiť udržiavanie obecných ciest, fungovanie elementárnej školskej výučby bezmajetných detí a to zaopatrením pre ne potrebných školských kníh a pomôcok. Podporovať vznik dobročinných a verejných vzdelávacích ústavov, postarať sa o bezmajetných, chudobných a o siroty. V neposlednom rade úlohou zastupiteľského zboru Malachova bolo dbať na protipožiarnych pravidlách a zabezpečiť dostatok ohňohasičských nástrojov v medziach vymedzených platnými predpismi.

     Obecné predstavenstvo bolo v Malachove tvorené richtárom, ktorý bol zároveň aj pokladníkom, ďalej I. a II. radným, obvodným notárom, obecným tútorom (sirotským otcom) a prehliadačom mŕtvol. Okrem toho zamestnávalo aj služobníctvo v osobe obecného sluhu, posla, obecného horára a nočného strážnika (bachtára). Všetci títo predstavitelia mali stanovený ročný plat za výkon jednotlivých funkcií. Tak napríklad richtár dostával 100 korún, notár 97 korún, sirotský otec 4 koruny, I. a II. radní rovnako po 12 korún, obecný sluha 28 korún, nočný strážnik 40 korún, horár 60 korún a obhliadač mŕtvol 4 koruny. Členovia predstavenstva mali spoločne spolupracovať a pôsobiť ako obecná rada, ktorej zasadnutiam predsedal richtár alebo jeho námestník (podrichtár) za účasti notára ako zapisovateľa zápisnice. Povinnosťami obecnej rady bolo pripravovať okruhy návrhov a záležitostí, ktoré sa prejednávali na valnom zhromaždení zastupiteľského zboru. Starala sa o vyberanie štátnych daní, poplatkov a obecných dodatkov. Vybavovala tie povinnosti, ktorými ju poveril obecný zdravotný zbor na základe zákona z roku 1876. Na základe poverenia sirotskej vrchnosti vybavovala záležitosti akéhokoľvek druhu týkajúce sa pozostalostí chudobných alebo nemajetných sirôt. Dbala o verejný poriadok v Malachove, o bezpečnosť osôb a majetku, o verejné zdravotníctvo a vôbec o zachovanie verejných záujmov a o prísne dodržiavanie protipožiarnych pravidiel. Taktiež dohliadala na opateru nalezencov a o zaopatrenie chudobných. A v neposlednom rade podávala návrh zastupiteľskému zboru ohľadom prijatia alebo prepustenia obecných pastierov a iných sluhov.

     Povinnosti jednotlivých členov obecného predstavenstva boli rôznorodé, najmä funkcia richtára bola obsiahla. Richtár bol hlavou predstavenstva, riadnym predsedom zastupiteľského zboru a tiež obecnej rady. V prípade potreby ho zastupoval námestný richtár, alebo podľa poradia voľby najstarší radný. Dozeral aby všetci členovia predstavenstva dôsledne vykonávali svoje povinnosti. Viedol obecnú samosprávu, staral sa o dostatočné vybavenie a uplatnenie zákonov, vládnych nariadení a stanov. Vykonával dozor nad obecným majetkom a spravoval obecnú pokladnicu. Richtár bol strážca obecnej pečate, ktorou spolu s notárom potvrdzovali, overovali a uzatvárali jednotlivé písomnosti. Dohliadal nad bezpečnosťou osôb a majetku, nad verejným poriadkom a pokojom v obci. V prípade požiarov, náhlych smrteľných nehôd musel tieto skutočnosti bezodkladne hlásiť hlavnému slúžnemu. Richtár mal zabezpečiť aby boli listy a telegramy obyvateľom Malachova doručené a naopak aby ich písomnosti boli na najbližšej pošte riadne podané. Mal zabezpečiť odstraňovanie nedostatkov na cestách, mostoch, násypoch, hatiach, jarkoch a studniach, a taktiež dbať o čistotu na uliciach, dvoroch a kanáloch. Povinnosť richtárova bola ďalej medzi ľuďmi a statkom vzniknuté nákazlivé a chytľavé choroby hlavnému slúžnemu bez odkladu oznámiť a podľa stávajúcich zákonov a predpisov dočasné ochranné poriadky vykonať. Participoval pri očkovaní proti kiahňam a zabezpečoval liečenie bezmajetných chorých, v prípade potreby ich do stoličnej alebo inej nemocnice mal odviesť. V krčmách a obchodoch mal kontrolovať používanie predpísaných mier a váh a tiež dohliadať či sa nepredávajú zdraviu škodlivé potraviny alebo nápoje. Na základe stávajúcich predpisov mal richtár dozerať aby školopovinné deti dodržiavali školskú dochádzku a aby v prípade zanedbávania tejto povinnosti boli rodičia alebo tútori pokutovaní.

     Funkcia notára spájala v sebe výkonnú štátnu moc, ale zároveň aj kontrolnú samosprávnu právomoc. Notár mal účasť na činnosti a zasadnutiach zastupiteľského zboru a obecného predstavenstva. Notár spravoval spisovňu (archív) a viedol všetky písomné práce pri manipulácii pokladne a pri vedení účtov obce Malachov. Povinný bol vo všeobecnosti sa oboznámiť s novými úpravami zákonov a nariadení vzťahujúcich sa na obecnú verejnú administráciu a následne obecné predstavenstvo s potrebnými návodmi zaopatriť a jeho povinnosti vysvetliť. Notár aby svoje povolanie mohol zodpovedne vykonávať bol povinný štátnu úradnú reč (do roku 1918 to bol maďarský jazyk) úplne ovládať.

     Na zasadnutiach obecnej rady sa zúčastňovali aj radní (prísažní), ktorí pomáhali richtárovi pri správe obecných záležitostí. Plnili povinnosti, ktoré im uložila obecná rada skrze zastupiteľský zbor. Ďalej dozerali na vyberanie štátnych daní a verejných dávok. Richtárovi oznamovali porušovanie pokoja v obci a kooperovali s ním pri identifikovaní narušiteľov obecného života.

     Práva a povinnosti obecného sirotského otca (verejného tútora) boli zachytené v XX. zák. čl. z r. 1877. Sirotský otec dbal o to, aby sa majetok osirelých detí dostal do správnych rúk. Každá odovzdaná suma musela byť zaprotokolovaná v sirotskom protokole. Obec chránila aj polosiroty pred premárnením majetku pozostalým rodičom odovzdaním dedičstva do správy určeného tútora, alebo iného zodpovedného člena rodiny.

     Povinnosti obecnej baby boli v XIV. zák. čl. z r. 1876 zaznamenané, takisto aj povinnosti obhliadača mŕtvol, ktorého povinnosťou bolo spolupracovať aj na verejných zdravotných nariadeniach vydaných stoličným hlavným alebo hlavným okresným lekárom. Jeho povinnosťou bolo tiež strážiť cintorín a márnicu.

    Spôsob voľby obecného richtára ustanovoval už deviaty bod urbárskej regulácie z roku 1768, ktorý hovoril, že zemepán navrhne troch kandidátov na richtára v prítomnosti zemepanského úradníka, z ktorých si obec slobodne jedného zvolí.

     Zákonný článok č. IX. z roku 1836 o vnútornom riadení obce len potvrdil nariadenia urbárskej regulácie v návrhu troch spôsobilých kandidátov zo strany zemepána. Voľba sa mala odohrávať na mieste, kde sa zvykli ľudia z obce zhromažďovať a podľa predošlých nariadení voliť richtára. Zákonný článok ustanovil voľbu richtára každý rok a hlas mal každý obyvateľ, ktorý vlastnil v obci alebo v chotári dom či iný stavaný majetok. V prípade, ak by panstvo do troch dní neurčilo kandidátov, túto úlohu preberal stoličný slúžny. Richtár a prísažní pred uplynutím jedného roka nemohli byť odvolaní z funkcie, len ak by si vo väčšej miere neplnili svoje povinnosti alebo v prípade iných vážnych okolností, ktoré zákon nešpecifikoval. Pred rokom 1848 po zvolení richtár a prísažní skladali prísahu v kostole pred farárom, no po roku 1848 už len pred župným slúžnym.

    Zmeny vo voľbe priniesol už spomínaný zákonný článok č. XXII. z roku 1886, ktorý v § 36 a 37 určil, že voliť richtára a prísažných môže každý občan po dovŕšení 20. roku, ak z vlastného majetku alebo príjmu platil dane obci minimálne dva roky. Voliť mohla aj každá právna osoba, ktorá na území obce vlastnila majetok a platila zaň dane. Z voľby predstavenstva obce boli vylúčení vojaci slúžiaci v armáde a domobrane, osoby vo vyšetrovacej väzbe a osoby vo výkone trestu odňatia slobody, osoby s pozastavenými politickými právami, ďalej úplne bezmajetní ľudia a štátni a župní úradníci, ak neplatili iné dane okrem daní za svoje platy. Zákon umožňoval voľbu aj maloletým, ktorí mali v obci majetok, pri voľbe ich zastupoval poručník. Dospelé ženy a právne osoby zastupoval vo voľbách poverený človek. Jedna osoba mohla mať len jedno poverenie, ktoré bolo nutné predložiť pred volebný dozor aspoň hodinu pred začatím volieb. Právo byť volený do predstavenstva obce mal každý 24 ročný občan, ktorý podľa spomínaných § 36 a 37 mal právo voliť. Členovia obecného predstavenstva boli volení každé tri roky na šesťročné obdobie, teda po uplynutí troch rokov pribudli noví. Po prvých takýchto voľbách polovica členov losovaním vystúpila z predstavenstva po troch rokoch a uvoľnila miesto novozvoleným členom. Títo odstúpení ľudia mohli opätovne kandidovať. V prípade smrti alebo straty schopností vykonávať funkciu richtára alebo prísažného, mal byť tento nahradený nasledujúcim človekom v poradí podľa počtu hlasov. Deň volieb určoval župný slúžny, dozor nad nimi a riadenie volieb mal vykonávať hlavný župný slúžny, prípadne župný slúžny alebo podžupanom poverený zástupca. Takémuto župnému úradníkovi počas volieb asistovali štyria dôveryhodní muži z obce. Volilo sa prostredníctvom volebných listín, zratúvanie hlasov prebiehalo verejne a vyhotovila sa i zápisnica. Výsledok volieb bol oznámený verejnosti hneď po sčítaní všetkých platných hlasov. Tento systém volieb platil až do februára 1919, kedy ho nahradil zákon číslo 75/1919, ktorý napríklad stanovil povinnosť ísť voliť pre každého s istými výnimkami alebo vylúčil pokrvné a príbuzenské vzťahy v obecnej rade a podobne.

     Z výsledkov volieb v roku 1870 sa dozvedáme, že do funkcie richtára na jednoročné obdobie bol v Malachove zvolený Ján Kollár a v Dolných Pršanoch Adam Dobrota. O rok neskôr 1871 voľby vyhral v Malachove Ján Kubiš a v Dolných Pršanoch opäť Adam Dobrota. V nasledujúcich rokoch dochádza ku zmene v dĺžke funkčného obdobia. Richtári boli volení na 3 roky.

     V roku 1894 boli voľby v rámci Banskobystrického slúžnovského okresu v každej obci v iný deň. V Malachove bol 14.júna zvolený Ján Kubiš s ročným platom 50 korún a v Dolných Pršanoch prebiehali voľby 12. júna. Víťazom sa tu stal Štefan Púchy s ročným platom 12 korún.

     Na ďalšie volebné obdobie 1897-1899 bol opäť v Malachove zvolený Ján Kubiš a v Dolných Pršanoch Ján Maciak. V oboch obciach sa zrealizovali voľby v rovnaký deň 16. júna 1897. Ročný honorár oboch richtárov bol ponechaný na rovnakej sume z predchádzajúceho volebného obdobia.

     Z viacerých archívnych dokumentov, matrík, korešpondencie, zápisníc obecných zastupiteľstiev oboch obcí sa dozvedáme menoslov richtárov v posledných rokoch Rakúsko-Uhorskej monarchie. Tak napríklad v cirkevnej matrike rímsko-katolíckeho zboru v Radvani sú dva záznamy, kde v roly svedka na svadbe figuruje richtár Malachova. Prvý záznam je z 10. novembra 1890, kedy pri sobáši Ondreja Mlacáka so Zuzanou Kollárovou svedčí okrem Ondreja Kapustu, Jána Krnáča aj Juraj Strelec (Strovička) malachovský richtár.[29] Druhý krát je to sobáš Jána Trňana a Márie Žabkovej, ktorým dňa 22.02.1892 bol za svedka Ján Kubiš richtár Malachova.[30]

Sobáš Ondreja Mlacáka a Zuzany Kollárovej, dňa 10.11.1890, jedným zo svedkov je richtár Juraj Strelec

Sobáš Jána Trňana a Márie Žabkovej, dňa 11.02.1892, jedným zo svedkov je richtár Ján Kubiš

     Ján Kubiš (nar. 24.09.1848) býval spolu s manželkou Annou Haringovou v Malachove v dome č. 49. Richtárom Malachova bol od roku 1892 až do roku 1908, kedy ho vystriedal vo funkcii Ján Pažítka. V Dolných Pršanoch bol richtárom celých jedenásť rokov (1897-1908) Ján Maciak, ktorý sa priženil do rodiny Kubančokovej, keď si zobral za manželku Máriu Hermínu. Ján Maciak sa narodil 27.09.1847 v Banskej Bystrici a povolaním bol čižmársky majster. Do banskobystrického čižmárskeho cechu bol prijatý v roku 1880. Ďalším dolnopršianskym richtárom a zároveň aj posledným vo funkcii predstaviteľa tejto obce bol Arnold Púchy (1909-1910).

     Po spojení Malachova a Dolných Pršian do jednej obce pod názvom Malakóperesény (Malachov Pršany) boli v roku 1911 za predstaviteľov obce zvolený richtár: Ján Pažítka, I. prísažný (podrichtár): Arnold Púchy, II. prísažný: Ondrej Krnáč Zozáhrady. Nový zastupiteľský zbor obce mal mať dvanásť riadnych zástupcov a štyroch náhradníkov. Polovicu tvorili najviac daní platiaci občania tzv. virilisti a polovica bola volená občanmi. Na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva 18. januára 1911 sa prejednával rozpočet obce a boli stanovené ročné honoráre jednotlivých funkcií napr.: 

- plat obecného richtára 100,- korún

- plat I. radcu (podrichtára) 26,- korún

- plat II. radcu 16,- korún

- plat obecnej babice 120,- korún, atď.

     Na tomto zasadnutí sa zúčastnilo deväť predstaviteľov v takomto zložení, richtár: Ján Pažítka, podrichtár: Arnold Púchy, prísažný: Ondrej Krnáč Zozáhrady, poslanci: Juraj Strelec, Ján Kubiš, Ondrej Kapusta Gilan, Ján Kapusta Badinec, Juraj Solivajs, Juraj Bušovský.

     Obec Malachov bola naďalej až do zániku Rakúsko-Uhorska spravovaná obecným predstavenstvom a zastupiteľským zborom, ktorý pozostával z 12 členov - 6 najviac daňplatiacich (virilistov) a 6 volených zástupcov. Obecné predstavenstvo aj zastupiteľský zbor bol volený na 3 roky. Zmena nastala po roku 1918 a vzniku ČSR, kedy obec bola spravovaná obecnou radou a zastupiteľským zborom. Obecná rada pozostávala z 5 členov a zastupiteľský zbor z 15 zástupcov. Všetci boli volení na 4 ročné obdobie. V prvých rokoch nového štátneho zriadenia stál naďalej na čele Malachova Ján Pažítka, roľník narodený v Dolnej Mičinej 12. marca 1866.

     Za nového richtára bol v októbri 1919 zvolený Samuel Plaj, narodený v Malachove 26. júna 1879, ktorý bol vo funkcii do 30. apríla 1922. V tento deň bol na mimoriadnom zasadaní obecného zastupiteľského zboru zvolený za richtára Ondrej Kollár, podrichtárom sa stal Ján Dobrota Humpaj a za pokladníka bol vyvolený Ján Krnáč Adamovie.[31] Takéto zloženie fungovalo až do volieb v novembri 1923, kedy bola funkcia richtára premenovaná na starostu. Pri týchto voľbách bol za starostu zvolený Ján Riečan robotník v mlyne, narodený v Kráľovej 20. júna 1876. Ten bol vo funkcii štyri roky, pretože vo voľbách v novembri 1927 bol za starostu zvolený kandidát Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej Ján Kapusta robotník na píle (Sublima vo Vlkanovej), narodený v Malachove 6. apríla 1900. Jeho funkčné obdobie trvalo rovnako štyri roky, pretože v roku 1931 nastúpil do úradu starostu Ján Bušovský, ktorý zotrval v tejto funkcii až do roku 1937. Ján Bušovský po dvoch rokoch predložil zastupiteľskému zboru svoju rezignáciu z úradu starostu Malachova zo zdravotných dôvodov. Zastupiteľský zbor však 24. októbra 1933 jeho rezignáciu jednohlasne neprijal a vyslovil mu aj naďalej svoju dôveru.[32]

Potvrdenie spôsobilosti Ján Kapustu vykonávať funkciu starostu (rok 1928)

Rezignácia starostu Ján Bušovského v roku 1933

     Nasledujúce krátke predvojnové obdobie bol starostom Malachova Ján Kubiš. Zmeny v správe obce nastali v roku 1939, kedy bolo zrušené obecné zastupiteľstvo, ako nežiaduci politický orgán, ktoré nahradil vládny komisár. Do tejto funkcie bol 1. januára 1939 menovaný Ján Strelec, narodený v Malachove 19. decembra 1899. V dôsledku zmeny v samospráve obcí dňa 4. mája 1944 odstupujúcim vládnym komisárom, ktorí neboli menovaní za starostov obcí a vo svojej doterajšej funkcii sa dobre osvedčili, boli vydané poďakovacie dekréty za ich úspešnú a osvedčenú prácu. Medzi nimi bol aj Ján Strelec z Malachova.[33] V druhej polovici roku 1944 bol zvolený za starostu Malachova Juraj Bušovský a za podstarostu Ondrej Kubiš.[34]

     V období Slovenského národného povstania, kedy sa na povstaleckom území ujala vlády Slovenská národná rada, bola verejná správa zverená do rúk sústave národných výborov, ktoré sa konštituovali na úrovni okresov a obcí, a tak nahradili okresné a obecné úrady. Vo voľbe bol miestny národný výbor v Malachove ustanovený nasledovne: Juraj Bušovský (predseda), Ondrej Kubiš (I. podpredseda), Pavel Kubiš (II. podpredseda), Pavel Valent, Ján Kapusta Ondráška, Ján Krnáč Španiel, Ondrej Krnáč, Ján Plaj, Ján Snopko, Ján Haring, Ján Dobrota Ruman, Ján Kubiš Španiel.[35] Slovenská národná rada úpravou č. 7/1944 presunula výkon obecných výborov na miestne národné výbory, ktoré si spomedzi seba mali zvoliť starostu obce a jeho zástupcu. V Malachove bol jednohlasne potvrdený vo funkcii starosta Juraj Bušovský, podstarosta Ondrej Kubiš a pokladník Ján Dobrota Ruman. Počet členov národných výborov mal byť podľa smernice Slovenskej národnej rady č. 339/1944 rovnaký s počtom členov bývalých obecných zastupiteľstiev. Podľa počtu obyvateľstva mal mať miestny národný výbor v Malachove 15 členov. Z tohto dôvodu boli po doplňujúcej voľbe zvolení títo noví členovia MNV: Ondrej Chmelík, Pavel Brzula, Alexander Šima a Ján Bušovský.   

     Najdôležitejšou úlohou Slovenskej národnej rady (ďalej len SNR) i nových orgánov politickej moci (miestnych a okresných národných výborov) bola obnova hospodárskeho a verejného života. Národné výbory za svoju existenciu prešli zložitým vývojom a premenou. Na jar v roku 1945 nariadením SNR (26/1945 Zb.) boli národné výbory povýšené na miestne orgány štátnej moci a správy, čím sa definitívne zrušili župné úrady a obecné úrady. Týmto aktom zanikol duálny systém verejnej správy. Na miestne národné výbory (MNV) prešla pôsobnosť miestnej samosprávy. Okresné národné výbory prebrali kompetencie okresných úradov a čiastočne i župných úradov. Na základe vládneho nariadenia č. 4/45 Zb. O voľbe a právomoci národných výborov  a nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/45 Zb. zo 7. apríla 1945, sa určili vzťahy národných výborov k SNR a naopak a zrušili sa obecné a obvodné notárske úrady ako aj okresné a župné úrady. Právna subjektivita aj majetok prešiel z obcí na národné výbory. V národných výboroch sa zlúčil výkon štátnej správy a samosprávy a zanikla obecná samospráva.

     V nadväznosti na vyššie uvedené zmeny Okresný národný výbor nariadením č. 2/1945 znovu zahájil činnosť miestnych národných výborov a nariadil vykonať ich reorganizáciu. Po reorganizácii 20. apríla 1945 Miestny národný výbor v Malachove pozostával z nasledujúcich členov: Juraj Bušovský (predseda), Ondrej Kubiš (podpredseda a tajomník), Juraj Krnáč (pokladník), Ján Snopko, Ján Krnáč, Ján Kubiš, Pavel Kubiš, Pavel Valent, Pavel Brzula, Alexander Šima, Ján Bušovský, Samuel Bušovský, Ján Krnáč ml., Ján Kapusta a Ondrej Chmelík.[36]

     V januári 1946 rezignoval podpredseda MNV Ondrej Kubiš z dôvodu svojej veľkej pracovnej vyťaženosti. Vo funkcii ho nahradil Ján Krnáč.[37] Zároveň obecná rada schválila ustálenie odmien funkcionárov MNV na sumu 3200,- Kčs ročne pre predsedu a odmenu podpredsedu ročne v sume 800,- Kčs.[38] V nasledujúcom roku sa členstva v MNV vzdal Samuel Krnáč z dôvodu jeho odsťahovania sa z obce, na jeho miesto nastúpil Ján Zástavka.[39] Počnúc od 1. januára 1948 boli na základe smernice Povereníctva vnútra a počtu obyvateľstva Malachova (878 obyvateľov) valorizované odmeny predsedu a podpredsedu MNV na ročnú sumu 7200,- Kčs pre predsedu a 2400,- Kčs pre podpredsedu.[40]