Viliam Lustig - učiteľ s dušou športovca aj herca

    Staršie generácie Malachovčanov často spomínajú nebohého učiteľa Lustiga, ktorý v Malachove pôsobil v rokoch 1948/49 – 1966, najskôr ako učiteľ, potom ako tajomník MNV. Podľa všetkého to bol veľmi činorodý človek – hral aj režíroval divadlo, premietal filmy, hrával aj trénoval futbal, lyžoval, hrával na harmóniu, robil osvetu … Ako učiteľ bol prísny, často si pomáhal aj telesnými trestami, napriek tomu naňho žiaci spomínajú len v dobrom. Príchod V. Lustiga do Malachova opisuje pani Zuzana Kubišová (ZK) takto: „Ja s kamarátkou Ankou Kubišovou, teraz Nátanovou, sme boli jej otcom, ujčokom Ondrom, presbyterom1 na EV fare v Radvani, vyslané pána učiteľa čakať na stanicu v Radvani …Vlak zastal a vystúpil vysoký, chudý muž s peknou mladou ženou – manželkou. To asi bude on, a bol. Naložili sme kufre na drevený vozík a hybaj domov, u Ištvánov mali bývať. Spokojné s výzorom pána učiteľa sme premýšľali, aký bude, dobrý, zlý, prísny? Prísny naozaj bol, nechával nás po škole, písali sme tresty aj 100 krát – nebudem vyrušovať, nezabudnem si domácu úlohu a pod.”

     Máriu Dobrotovú učil V. Lustig v rokoch 1949-51. Spomína, že v jednej triede boli spolu 3 ročníky – asi 30 žiakov. Ako hovorí „to, že prišiel do Malachova bola naša záchrana, lebo sme školu začali brať vážne. Boli sme tretiaci a nevedeli sme súvisle čítať, lebo sme chodievali zbierať rôzne lesné plody a nám sa to páčilo, ale v učive sme zaostávali. Keď prišiel pán Lustig, tak sme museli zarezávať, a to bolo pre nás ťažké. Kto nebol pripravený na vyučovanie, dostal palicou na ruky.” Čo na to rodičia?, spýtala som sa. „Žiaden rodič sa neprišiel preto s pánom učiteľom vadiť a ani my sme sa doma nesťažovali, lebo by sme ešte aj tam boli dostali. Pán učiteľ mal rešpekt nielen u nás žiakov, ale aj u ostatných ľudí v obci.” hovorí Z. Kubišová. Obom žiačkam utkvelo v pamäti, že počas telesnej výchovy, ktorú mávali vonku – telocvičňa nebola (chodilo sa do starej drevenej školy, ktorá stála na mieste, kde teraz býva Juraj Hronec na Baníckej ul. č. 30) sa hrával futbal, ako aj veľakrát počas veľkej prestávky. Nacvičovali aj divadlo, do čoho učiteľ zapojil všetky deti – tí, čo neúčinkovali mali za úlohu vyzdobiť školský dvor a pripraviť pódium.

    Eva Horská, rod. Kubišová, sestra vyššie spomenutej Anky Kubišovej, spomína na svojho učiteľa takto: „V škole bol vždyporiadok a disciplína. Všetci žiaci rešpektovali pána učiteľa. Na telesnej výchove bol ako náš starší kamarát. Najradšej sme hrávali futbal … Niekedy hrali dievčatá proti chlapcom, vtedy v družstve dievčat hral aj učiteľ. Chlapci ho nešetrili a s chuťou útočili. Keď boli zmiešané družstvá, najlepšie futbalistky – ako bola Zuzka Dobrotová alebo Mária Kanková, smelo zaútočili na protihráča – učiteľa, a niekedy aj úspešne. To bolo napätia, radosti z úspechov i smútku z prehry! Tešili sme sa aj na hudobnú výchovu. Pán učiteľ hral na harmóniu a my sme s nadšením spievali … Hlasivky sme trénovali okrem školy každú nedeľu v kostole … Často sme chodili na výlety do prírody. Pán učiteľ nás učil poznávať okolie obce, stromy, rastliny a živočíchy. Výnimočný bol celodenný výlet do Bratislavy na konci školského roku.”

     Pre futbal získal Lustig nielen deti, ale aj dospelých. Dá sa povedať, že stál pri zrode futbalu v Malachove. Ako sa píše v Športovom spravodaji TJ Slovan Malachov č. 2, popri vytvorení podmienok pre hranie futbalu – ihriska, výstroje a pod. „druhou najväčšou úlohou bola organizačná práca ako prihlásiť mužstvo do súťaže, vybaviť potrebné formality, získať mužov pre tento šport a vysvetliť pravidlá futbalu. Bolo šťastím pre Malachov, že prišiel v roku 1949 do Malachova učiteľ, ktorý tomuto športu rozumel, mal s ním, ako hráč Turčianskych Teplíc, skúsenosti a s jeho pomocou a cieľa-vedomou prácou bol v Malachove založený futbalový oddiel, ktorému sa stal aj predsedom. Bol to Viliam LUSTIG.“ V. Lustig bol aj prvým trénerom futbalového oddielu SOKOL Malachov a dosiahol s ním veľmi pekné úspechy. Jedným z tých, s ktorými hrával bol aj Ján Dobrota – Rumančok, ktorý naňho spomína takto: „Ako tréner vedel vždy pozdvihnúť náladu v mužstve, aj keď sa mu práve nedarilo. Najväčším úspechom futbalistov Malachova bol postup do krajskej súťaže v roku 1952, na ktorom mal najväčšiu zásluhu tréner a kapitán mužstva Viliam Lustig.“ J. Dobrota spomína aj na to, ako V. Lustig zakúpil v rámci osvetovej besedy prvý televízor v Malachove. „To sa chodilo pozerať na hokejové zápasy z majstrovstiev sveta aj 50 ľudí a sála v kultúrnom dome sa otriasala od povzbudzovania vzrušených pozerajúcich.“

     Futbalu na začiatku pomohlo aj ochotnícke divadlo, ktorému Lustig vdýchol nový život. Režíroval a bol aj vynikajúcim hercom. Pani Anna Kohútová spomína, ako jej dal režisér Lustig zabrať v hre „Magduška”, kde hrala hlavnú predstaviteľku a mala tam omdlieť. Nohy aj ruky mala celé doudierané, a jej bývalý učiteľ jej podľa vlastných slov takto „dával zabrať” za to, že mu kedysi chodila poza školu. Teraz už s úsmevom opisuje, ako sa ho ako žiačka nesmierne bála po tom, ako im v škole všetkým nadelil po rukách, keď sa nikto nechcel priznať k nalomeniu trstenice. M. Dobrotová: „Zaužívalo sa, že každý rok sa odohrali dve divadlá, s ktorými sme chodili na okresné súťaže aj vystupovať do okolitých obcí. Na posedeniach po predstaveniach nám rozprával svoje zážitky – ako ho prijali spolu s M. Kráľovičovou do SND (ale on si vybral učiteľské povolanie), alebo ako pri nacvičovaní hry „Kubo” chodil pozorovať ujka Kuželovie, aby dobre stvárnil postavu, ktorú mal hrať, a tak hodiny strávil u Kuželov a ujovi pomáhal kŕmiť statok. Pod jeho vedením sa medzi mládežou v Malachove rozvinul vzťah k športu a kultúre. Okrem futbalu sa začal súťažne hrať aj stolný tenis, neskôr začalo aj lyžovanie. Každý rok sa organizovali futbalové turnaje a na jednom z nich (r. 1969) bol aj federálny ťah Športky, ktorý prenášala televízia, a bola to zásluha práve V. Lustiga.”

     Veľmi nás potešilo, keď sa nám ozval Lustigov mladší syn Boris, ktorý priniesol množstvo fotografií (najmä z futbalu a divadla), a ktorý sa s nami podelil o spomienky na svojho otca aj na život svojej rodiny tu v Malachove. Otec pochádzal z Turca, vyrastal v Dubovom v rodine živnostníka. Študoval v učiteľskom ústave v Turčianskom sv. Martine. Ako 19-ročný vstúpil do Slovenskej armády, s ktorou bojoval v SNP. Po zajatí v r. 1944 sa dostal do vojenského zajateckého tábora v Nemecku a po návrate po skončení vojny si dokončil školu v Banskej Bystrici. Prvé roky pôsobil v Opave pri Veľkom Krtíši, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Ruženkou, a spolu s ňou prišiel do Malachova. Bývali najskôr u Kapustovcov (z Fatry), kde sa narodil aj starší brat Igor (r. 1950), po postavení Kultúrneho domu v r. 1952 sa presťahovali do bytu, ktorý bol v priestoroch terajšieho obecného úradu, kde sme bývali až do svojho odchodu do Banskej Bystrice v roku 1966.

Pán Lustig, zaspomínajte si na svojho otca v časoch, keď ste žili tu v Malachove. Učil aj vás? Čo ho najviac tešilo a trápilo v tých časoch, aký to bol otec?

Mňa už neučil. Pravdaže si rád spomeniem na roky prežité v Malachove. Ako otec bol na nás prísny, ale spravodlivý, tak ako v škole vedel použiť trstenicu, tak doma to bola elektrická šnúra od žehličky. Spomínam si na výlety na Suchý vrch, ako nás viedol k tomu, aby sme športovali, boli slušní a úctiví k starším ľuďom. Trápenia na sebe nedal poznať, ale na jedno si predsa spomínam, výstavba novej školy, ktorá sa nedokončila za jeho pôsobenia v Malachove.

A za čo bola tá šnúra od žehličky?

Mali sme aj domáce povinnosti – doniesť vodu, nakoľko vtedy vodovod ešte nebol, poupratovať, v zime pripraviť pec, aby sa mohlo zakúriť, každý deň ísť do Solivajsov po mlieko, ale za to sa šnúra nepoužívala. Keď ale na brata žalovali, že chytal ryby v potoku, alebo ja som bol na cudzích uhorkách, tam to už malo svoje opodstatnenie a pomáhalo to.

Prečo odišiel z Malachova? Kde pracoval potom?

Neviem kedy presne zmenil zamestnanie, ale asi od 19571960 bol tajomníkom – starostom v Malachove a potom išiel pracovať na okresný národný výbor v B.B. A celkove z Malachova? Bola to bytová otázka, hoci ho nahovárali na výstavbu rodinného domu. Kamaráti futbalisti mu hovorili – Vilo neodchádzaj, postavíme ti tu dom!

Spomínal niekedy na Malachov, chodieval sem?

Pravdaže chodil, veď ešte trénoval futbalistov, mal tu priateľov. Čím bol starší, tým toho bolo menej, ale 60tku oslavoval v Malachove. Keď boli v obci nejaké výročia, tak na neho nikdy nezabudli, vždy dostal pozvanie. Dokonca keď mal 80 rokov, prišli mu domov gratulovať už nebohý starosta J. Snopko, E. Horská a M. Dobrotová ² .

Váš otec bol asi komunistom. Čo hovoril na pád komunizmu a ako prežíval obdobie po zmene režimu?

Áno bol komunista a v čase pádu komunizmu bol už dôchodcom. Bol rád, že môže vidieť svojho syna, nevestu a tri vnučky, ktorí žijú v Nemecku. Môj starší brat Igor tam emigroval v roku 1968. Obdobie po roku 1968 bolo dosť tvrdé, boli previerky, vyhadzovali ľudí zo strany i z práce. Mal to dosť naklonené za emigráciu syna do Nemecka, no bol tu človek, ktorý mu vtedy pomohol, a na ktorého vždy spomínal. Bol to Samo Nátan a ja sa aspoň takto poďakujem jeho rodine.