Starobylý v X a XI čís. Sokola 1862 uverejnený nápis

Časopis Sokol, roč. II., č. 21, 15. november 1863, str. 498-500

     S napnutosťou očakával som – a so mňou bezpochyby aj mnohý iný syn rodu slovenského – rozlúštenie starobylého na Kremnickom pohorí nachodiaceho sa nápisu, alebo aspoň prejavenie rozličných domnienok o ňom, lež posial bez všetkého výsledku.

    Je to sice veľmi tvrdý orech k rozlúšteniu aj myslím, že nepodarí sa nám tak ľahko obsah jeho vyskúmať: medzitým domnievam sa, žeby predsa bolo nádobno, aby sme prehovorili aj o ňom tu i tam slovo v časopisoch našich. Je to vážný a povšimnutia hodný svedok dávnej minulosti tohto kraju, zaslúži teda, aby usilovali sme sa porozumieť reči svedoctva jeho, a to tým viac, že bezpochyby svedčí o veci týkajúcej sa nie len dávneho obyvateľstva tohto okolia, lež viac menej snad i celého dakedy tu bydlivšieho národu.

     Aby som teda slovenským, so starožitnosťami rodu nášho zanášajúcim sa a obznámeným rodoľubom nejakého svetla v tejto veci zaopatril, sdeľujem tuto, čo sám viem o tom nápise.

     Zanášajúc sa študovaním Kollárovej Staroitalie Slav. a cvičením sa v čítaní tam vykreslených starobylých nápisov, bol som upozornený na to, že pred dakoľko rokami pri stínaní hory aj na Kremnickom pohorí a sice od Kremnice k východnej strane odokrytý bol nápis, ktorý nikdo prečitať nezná. Vybral som sa teda, nemohúc dostať vodiča, sám a sice v septembri 1860, aby som vyhľadal ten nápis. Lež moje celodenné ustávanie bolo bezvýsledné. Vracajúc sa pred samým večerom domov, stretol som starého do daktorej zo zvolenských z druhej strany tohto pohoria ležiacich dedín idúceho sedľiaka, ktorý, dozvediac sa o mojej dnešnej márnej práci, úsilne mi radil, aby som nechodil k tomu písmu, bo že je ono písmo čarodejnické. Touto výpoveďou povzbudený, žiadal som ho, aby mi riekol, čo zná o tomto písme, a on započal asi takto:

     Kým som ešte bol chlapcom, rozpráväl mi môj starý otec, že voľakedy v týchto horách riastol strom a na tom strome bolo jedno zlaté jablko, ktoré strážil voják s mečom. Tu ale priletel raz tam ztade, kde to slniečko zapadá, jeden šiarkan s deviatymi hlavami a chcel to jablko sožrať, vojak mu to ale nechcel dovoliť. Následkom toho strhnul sa medzi tym vojákom a šiarkanom boj, ktorý trval za celých deväť dní a deväť nocí. Potom premohol vojak šiarkana a zabil ho. Tu vytrhlo sa z mrtvého šiarkana dakoľko pier a letelo v tie strany, kde klonieva sa zlaté slniečko na hory. Keď vojak videl, že je zlaté jablko zachránené, vzal svoj meč a vykresal ním tie čiry, čo ste jich dnes hľadaly. Môj starý otec mi síce hovorieval, že to písmo má byť na týchto horách, aj sme ho hľadali, ale kdeže ho najdeš hriešný čľoveče, keď bola tá skala machom zarastená. Iba keď pred pár roky tu na týchto vrchách horu rúbali, oddrapila jedna jedla, keď padala, ten mach z tej skaly, a od tých čias viem, kde to písmo leží. Nechoďte tam, lebo ešte raz vám vravím, to je čarodejnické písmo, bo tam vraj z toho šiarkana veľa jedu vytieklo.

     Po tejto rozprávke naznačil mi starec ten miesto, na ktorom nápis leží, celkom určite a šiel ďalej. Loňského roku bol som zase hľadať nápis ten starobylý a držiac sa návodu starcovho našiel som kameň, na ňomž je skutočne mnou hľadaný nápis.       

     Čo týče sa miestnosti a najbližšieho okolia nápisu, tedy nápis je vykresaný na kameni neveľmi tvrdom, podobu rovu majúcom, asi pol druhej stopy vysokom a 4 – 5 stop dlhom, a sice na bočnej k pôlnoci obratenej ploche, keď medzy tým k poludniu obrátená plocha je celkom prázdna. Kameň tento môže vážiť asi 4 centy, a nachodi sa na jednom z najvyšších miest pohoria kremnického (3164´ nad morom) tekovskú od zvolenskej stolice deliaceho. Okolo neho rozkladá sa dosť hodná od poludnia k polnoci ťahajúca sa rovina, ktorá práve týmto kameňom na dve skoro rovné časti je rozdelená. Pred dakoľko rokami pyšnily sa tu bujné lesy, teraz ale nevidať v týchto miestach ani stromka, okrem pri samom kameni stojí neveľká jedlica. K západu rozbehuje sa rovina táto vo dva ťahy vrchov a tvorí zrovna do Kremnice ťahajúcu sa dolinu, k východu ale asi dvadsať krokov od kameňa kloní sa srazne (schroff) dolu a robí vrch vysoký, v ňomž sa pod nímž ako aj po značnej časti súsedného k poludniu ležiaceho vrchoťahu rozkládaly sa kedys pilno obrábané baňe, ktorých stopy ešte aj teraz vidno, bárs už aj pamiatka zanikla, kedy vyviezla sa poslednia ruda z ohromných báň týchto. V doline medzi tymito baňami bolo ešte pred dakoľko rokami vídať základy budovisk. Teraz stojí v dolňom konci územia týchto báň dedinka Ortúty. Povesť nesio, že dobývala sa dakedy v baňách týchto rtuť alebo ortúť (živé striebro, mercurium) a odtial že dostala táto dedinka svoje meno.

     Nápis ten starobylý je už i v laňskom ročníku „Sokola“ a sice i v čísle XI dosti dobre vytlačený, len nemala byť spodná linea riadku toho tak rovná, ale v prostriedku vypučená.

     Moja domnienka o tomto nápise je táto:

     Náš ľud, duchom básnickým nadaný, zahalil celý svoj dejepis do rúcha básnického a prenáša ho takýto na deti a detné deti svoje. Dejepis ľudu slovenského sú jeho povesti a mne zdá sa, že i tá povesť, ktorú mi onen starec o starobylom nápise tomto rozprával, je skutočný a sice dosť jasný opis deju toho, ktorýho svedkom je nápis sám.  Ba vezmúc do povahy okolné miestnosti tohto nápisu, vykladám si opravdivy smysel tej povesti takto: Zlaté jablko je bezpochyby obraz vyšezpomenutých báň, ktoré dakedy istotne jablku zlatému podobné t.j. značne bohaté boly, keď tak veliké územie zaujímaly. Pod vojákom, ktorý  strážil zlaté jablko, rozumiem istú mocnosť a sice ľud dakedajší okolo týchto báň bývajúci alebo aj celý národ, a pod obrazom šiarkana predstavil si ľud náš druhú mocnosť a sice alebo len vojsko istého národu alebo aj celý národ, ktorý pritiahnul od západu, aby tu nachodiace sa bane zaujal. Vojak ale premohol šiarkana, teda tuzemci promohli prišlých cudzincov a sice celkovite, tak, že navrátili sa len malé zbytky z nich do vlasti svojej, bo povesť, vraví že len dakoľko pier vytrhlo sa z premoženého šiarkana a letelo k západu slnca, teda ta, odkiaľ šiarkan priletel. Ku koncu ale udáva povesť ceľkom zretedlne, že na pamiatku tohto víťazstva vykresaný je ten nápis. Doslovné znenie tohto nápisu pravda neviem udať, myslím ale, že domnienka moja o ňom nebude ďaleko od pravdy vzdialená.

     Ešte nádobno mi podotknúť, že daktoré z tychto písmen nachodia sa aj v Kollárovej Staroitálii Slavianskej.

     A tak ešte a ešte ráz vyzývam a prosím ctených rodoľubov slovenských, aby pokúsili sa o rozlúštenie nápisu tohto, alebo aspoň, aby domnienky svoje o ňom v daktorém z naších časopisov sdeliť si nesťažovali. Čím viac prepaľuje sa zlato, tým býva čistejšie.

     Matica Slovenská by ale dľa môjho zdania dobre urobila, keby hľadela zadovážiť si tohto svedka dávnej minulosti pre svoje muzeum čo najskorej, bo ľud kremnický domnievá sa, že tento kameň poklady pod sebou skrýva a táto domnienka a spolu i tá okolnosť, že našiel som kameň tento toho roku, že bojím sa, aby dakto – pokladodychtivý – kameň ten do blíszkej doliny neodvalil, alebo čoby ešte horšie bolo, celkom nerozstrielal, aby mu totiž pri hľadaní domelého pokladu nezavadzal.

P. Križko

Zdigitalizovaná verzia Sokola, roč. II., č. 21, z 15. novembra 1863, zdroj: https://www.slovakiana.sk/

Príspevok týkajúci sa Malachova a okolia je na strane 498-500.

Strana 498                   Strana 499

Strana 500