Radvanský hrebenár
Publikované v týždenníku Smer zo dňa 24.decembra 1984
„Podkovy si nakúp v Rimavském Brezovém, v Hronci máš tisíc klincov pohotove, v Radvani hrebene, žemličky v Bystrici, jako sneh bílého chleba v Žarnovici...“
Takto sa prihováral Gašpar F. Belopotocký svojim súčasníkom charakteristikou špecializovanej výroby tej-ktorej dediny alebo mesta. Jeho pozornosti neušla ani Radvaň. Mala sa čím pochváliť. Farbiari, garbiari, súkeníci, papučníci, klobučníci, nožiari i výrobcovia pušného prachu, hrebenári. Všetci títo majstri remesla šírili dobré meno obci, chotár ktorej sa rozkladá na brehoch Hrona.
Narodil sa v tisíc deväťsto deviatom (1909) na Dolnej Radvani, u Gájerov... Žilo tam viacero robotníckych rodín – od Štúdlikov, od Kožehubov...
Vysoký, štíhly, bielovlasý starec spomína. Ešte vždy dosť čulý v neustálom pohybe, vo svojej nekonečnej, drobnej, ale osožnej práci. Ku každému milý, prívetivý, akoby trošku plachý. Takého ho poznajú – Jána Dobrotu – posledného žijúceho majstra hrebenára. Starý otec mu bol tesárom, otec vyučený hrebenár. A syn, či sa mu páčilo či nie, musel kráčať v otcových šľapajach. Otec mu bol slabý a família veľká. Veď ich bolo osem detí.
V Radvani vychodil päť ľudových, dve triedy meštianky v meste. Z druhej meštianky ho otec zobral. A veru mu vtedy bolo všelijako, aj do plaču...
Nadišli roky učňovania v hrebenárskej dielni pri otcovi. Po dvoch rokoch sa stal z mladého Jána Dobrotu hrebenársky tovariš. Učeň v tých časoch to veru nemal ľahké. Zmluva sa spísala obyčajne na tri roky. Do roka učeň len deti majstrovi opatroval, triesky kálal, do konzumu zabehol. Druhý rok sa už prizeral robote vo „varštáte“. A ten tretí? Pracoval zarovno s majstrom!
Rozprávanie majstra hrebenára o časoch dávnominulých vyvoláva nostalgickú spomienku na vandrovanie tovarišov po Uhrách, na sýtu robotu u majstrov v Debrecíne či Miškolci.
Tovariš sa musel naozaj usilovať. Ani sa obzrieť, ani do fajočky napchať, len robiť a robiť. Hovorilo sa tomu, že robiť „na sakmán“. Ráno o piatej majster odčítal pätdesiat-šesťdesiat platničiek a museli byť do večera komplet hotové. A jeden hrebeň prešiel cez ruky dvadsaťštyrikrát.
Skromný nenápadný domček na radvanskej Hradskej. Na konci úzkeho dvora dielňa majstra hrebenára. Pamätá rok 1919. Vtedy sa tu usadila rodina Dobrotovcov, aby si vyučený hrebenár mohol zriadiť vlastnú dielničku. V nej pracoval Ján Dobrota starší so synom Jánom, vtedy ešte učňom, neskôr tovarišom.
Obaja Dobrotovci za deň urobili i 120 hrebeňov. A pred Vianocami? Keď bolo hotových 30-40 „frizierikov“ už aj mašíroval do mesta, „do Lévych“. Dobre padlo 15-20 korún na prilepšenie, na sviatky. A čo sa nachodili po jarmokoch! Na Ondreja do Brezna, na Mateja do Zvolena, do Detvy na Jána a na Petra – Pavla zase do Hriňovej. Obťažkaní tovarom, hrebeňmi pozväzovanými do tuctov podľa veľkosti, oselníkmi, putovali po jarmokoch. Každý sa snažil predať, utŕžiť. Koľko a za čo sa mu podarilo, bolo ich osobné tajomstvo.
Konkurencia bola veľká. Veď v Radvani bolo v tých časoch osemnásť majstrov hrebenárov. Od Jasenských, Arnisov, od Sršňov, Vician, Kneppo, Makovický... A všetci to boli voľajakí „páni“ majstri. Po večeroch sa schádzali v krčme „u Kohútov“, či u „Tvrdoňa“. Chodievalo sa tam na dva deci vína, alebo „na špricer“. A na cigaru. Keď s pokročilým časom stúpla nálada, nieslo sa radvanským Prielohom pyšné „hrebenári generáli ...“.
Je nemysliteľné v spomienkach Radvančana obísť najväčší sviatok – Radvanský jarmok. Každý majster hrdo stál pri svojom šiatri a neúnavne ponúkal starostlivo vypracované „graple“ rôznych veľkostí, hrebene „friziere-frizierike“, „boľbierike“, „neleše“, konské hrebene na česanie chvostov a hrív, oselníky. A čo sa nepredalo po jarmokoch, to zase vzali brusnianski, ondrejskí či medzibrodskí čipkári. Títo na vozoch so šiatrikom mašírovali z jarmoku na jarmok, z dediny do dediny, po mestách a mestečkách, nerešpektujúc vtedajšie hranice, ani jazykové bariéry.
V tridsiatom prvom hrebenárska dielňa na radvanskej Hradskej zmenila majstra. Stal sa ním dvadsaťdvaročný bývalý tovariš Ján Dobrota mladší. Mladé roky prevzali rozrobenú prácu po ustatom, nevládnom otcovi.
Po smrti otca si dal prepísať živnostenský list na seba. Pracoval len sám. Denne od štvrtej-piatej rána často i do ôsmej večer. Súrodenci rástli – Anička, Nelka, Micka... A bolo veru treba: na stravu, obuv, odev, na drevo...
Roky ubiehali v nekonečnej úpornej práci. Neskôr pomohla aj manželka. Zohrievala rohy nad ohňom a vystierala ich na rovné platne. Lebo keď sa rohovina dobre nahriala, bola mäkká ako ten chlebík.
Ján Dobrota s manželkou Máriou ostal remeslu verný až do roku 1965. Do päťdesiateho prvého súkromne a potom trinásť a pol roka pracoval pre výrobné družstvo so sídlom v Dobrej Nive.
Otec mu bol hrebenárom a on po ňom tiež. A syn Ján? Kdeže?! „Remeslo nám zaniklo. I tej našej starej remeselníckej Radvane už niet. Už je len tá panelová.“
Jeseň života hrebenárskeho majstra plynie v dedinke štyri kilometre nad rodnou Radvaňou – v Horných Pršanoch. V novučičkom dome so svojím synom Jánom.
Stále aktívny, nechýba na brigádach, schôdzach či kultúrnych podujatiach v obci. Len „dolu, do mesta“ nerád ide, lebo...
Darmo by ste v súčasnosti hľadali radvanskú Hradskú, Prieloh či Bielenisko. Niet ich! Radvaň zanikla, zmenila sa na nepoznanie.
Autor: PhDr. Daniela Komárová, B. Bystrica