O Malachove tak i tak

Z minulosti a prítomnosti našich dedín... 

Publikované v týždenníku Priekopník zo dňa 10.júla 1962

     Rok vzniku obce Malachov nie je známy, no to, že život bol v malachovskej doline tvrdý, vedeli jej obyvatelia už od nepamäti.  Ústne podania dodnes zachovali spomienky na časy, keď sa ešte robotovalo na pánskom a keď po obidvoch stranách malej bystriny pretekajúcej dolinou prekvitali bane jedného z potomkov rodu Radvanských. V baniach na železo, ortuť a striebro, lopotili väzni. Tým čo nevypustili dušu niekde pod zemou, dovolil pán po vypršaní trestu osadiť sa v blízkosti baní. Osadu založenú bývalými väzňami a nemeckými baníkmi, ktorí pracovali za „malú chovu“, pomenovali Malachovom a meno jej aj zostalo.

     Veľa vody prešlo malachovským potokom, zub času zrovnal so zemou hrdé sídla niekdajších pánov, bane zanikli, no drobný ľud biedil, ako dávno predtým. V roku 1934 vtedajší kronikár, riaditeľ cirkevnej školy, do obecnej kroniky zapísal: „Veľa občanov našej obce chodí za prácou do Banskej Bystrice ako robotníci, obchodní pomocníci a nádenníci. Mnohí sú bez práce a žijú v biednych pomeroch. Odkázaní sú len na týždennú podporu. Nezamestnanosť v obci sa rozmohla od toho času, ako zastavila prácu súkenná fabrika. Z Malachova v nej pracovalo vyše 200 ľudí. Niet v obci ani jedného roľníka, ktorý by vyžil zo svojho majetku“.  A ani sa nedivíme, keď na ďalších stránkach čítame: „V Amerike žije z Malachova asi 20 ľudí, ktorí odišli do zámoria za prácou. Do Francúzska sa vysťahovalo 6 našich spoluobčanov“.

     Ani za tzv. slovenského štátu sa život v obci nezmenil. Tisovsko-tukovsko ohlasovaný blahobyt nechcel prísť ani do Malachova, ako nakoniec ani nikde inde. No ľudia už boli iní. Všeličo videli a počuli pri robote v bystrických fabrikách a na prácach po celom Slovensku. Dedina žila dvojakým životom. Vo dne s robotou, po večeroch na schôdzach pri zakázaných novinách a pri rádiách naladených na Moskvu. Tak ich našiel 29. august 1944.  Pripravených. Bol signálom volajúcim do boja proti dovtedajšiemu životu. V niekoľkých hodinách bol zvolený národný výbor. Slovo mali po prvý raz robotník, roľník nádenník: Ján Kapusta, Ondrej Kubiš, jeho brat Ján, Juraj Bušovský a ďalší. V priebehu dvoch dní bolo v zbrani 38 partizánov a 40 vojakov – dobrovoľníkov. Najviac Malachovčanov bojovalo v oddiele „Jegorov“ a v skupine „Dolina“, ktorej velil kpt. Pristach.

    A potom dlho očakávaná a v mnohých  bojoch vybojovaná sloboda prišla v onen jarný deň pre Malachov pamätný, 25. marec 1945.

     A po oslobodení? To je vlastne prítomnosť. Cesta k nej viedla po partizánskych chodníčkoch, no ani v nej sa minulosť nezaprie. Už v prvých voľbách sa ukázala obec ako „červená“, keď viac ako 90 percent voličov hlasovalo pre Komunistickú stranu.

     Život akoby aj tu dobiehal to, čo po desaťročia zameškal. V roku 1957 dokončili v Malachove veľký kultúrny dom, od roku 1945 vyrástlo tu 50 nových domov, ďalších 30 sa prestavalo, v roku 1949 vzniklo JRD a teraz sa v obci stavia nová škola.

Malchovčania si pred niekoľkými rokmi vybudovali kultúrny dom, ktorí patrí k najkrajším v okrese.

     Bohatá a radostná je prítomnosť dnešného Malachova, podpisuje sa šťastnými úsmevmi detí, ktoré vyrástli do nového života, aby už nikdy nepoznali starý, proti ktorému bojovali otcovia ich otcov od nepamäti.

Ivo Mikuláš