Najstaršie písomné doklady o osídlení Malachova

     Znalosť vývinu a veľkosti osídlenia je významným a zároveň aj rozhodujúcim  prvkom poznania ďalších širších podmienok historického vývoja v danom regióne. Toto poznanie nám dáva možnosť zistiť charakteristické znaky konkrétneho sídla, ďalej také skutočnosti ako vlastnícke vzťahy, jazykové pomery, údaje o topografii a stupni osídlenia, rovnako aj zmienky o osídlení územia v období pred prvým písomným doložením názvu sídla. A práve týmto najstarším písomným dokladom súvisiacim s osídlením chotára Malachova budeme venovať pozornosť v nasledujúcich riadkoch.

     Skutočnosť, že prvá písomná zmienka o samotnej obci z roku 1422[1] pod názvom Maleho je vo všeobecnosti známa, nesúvisí však s jej vznikom. Tento písomný doklad je najstarší údaj o sídle Malachova a je pokladaný za východisko pre jeho časové zaradenie do horizontu slovenských dejín. Existujú však staršie písomné pramene z 13. a 14. storočia, ktoré poukazujú na skoršie osídlenie Malachovskej doliny.

     Malachov leží v doline Malachovského potoka juhozápadne od Radvane a práve počiatky Malachova zachytené v písomných prameňoch v druhej polovici 13. storočia, sú spojené s územím Radvane. Územie Malachova prvýkrát spomína listina kráľa Bela IV. z roku 1263[2]. V tejto listine požadujú kráľa o potvrdenie majetkovej držby Kečet (Geched) a Peter (Petro) synovia Svetka (Zuechk), ktorému Belo IV. udelil zem v rozsahu dvoch popluží (asi 120 ha) v dedine Radvaň (in villa Raduana). Sú nespokojní, že ich vo vlastníctve majetku obťažujú synovia Sykoňa a iní rybári (per filios Sykona et alios piscatores) z dediny Radvaň, ako aj kráľovskí hostia z Banskej Bystrice (per hospites nostro de Byztrice molestarentur). Kráľ preto nariadil zvolenskému županovi Detrikovi, aby ohraničil dve poplužia zeme Svetkových synov.[3] Predchádzajúce edície túto listinu vydanú 30. augusta 1263 publikovali iba v podobe regestov bez uvedenia obsahu metácie.[4] Len pred niekoľkými rokmi došlo k publikovaniu zaznamenaného ohraničenia v plnom znení[5] a práve táto metácia[6] je významná pre dejiny Malachova.

Genealogická tabuľka šľachticov z Radvane (Malachova). Uvedené sú roky, pod ktorými dotyčné osoby vystupujú v prameňoch.

     Hranice územia Svetkových synov začínali v Malachovskom potoku (fluvio Malhowa) a smerovali až po cestu, ktorá viedla do Turca. Odtiaľ po tejto ceste išli až k potoku Udurna a prechádzali cez Udurnu. Cez oráčinu išli až k prameňu, odkiaľ viedli k veľkému lesu a tu sa končili. Uvádzame metáciu v plnom znení podľa originálu: „Prima meta incipit in fluvio Malhowa de via, qua ducit ad Turuch. Hinc vadit per eandem viam usque rivulum Wodroana et transit ipsum rivulum Wodroana. Per terram arabilem vadit usque caput fontis unius, inde vadit ad magnam silvam et sic terminatur.“[7]

Listina Bela IV. z roku 1263 - Malachovský potok (fluvio Malhowa): MOL DL 84 671

     Viaceré výskumy lokalizovania tohto územia potvrdili, že majetok Svetkových synov ležal v Malachovskej doline a jeho polohu možno stotožniť s oblasťou Hornej Radvane a Malachova.[8] Vyňatie tohto „malachovského“ územia z radvanského chotára je prvým písomne doloženým dokladom o vzniku obce na pôvodnom radvanskom chotári.

     Svetkove potomstvo vystupuje i v ďalších prameňoch, v ktorých sa spomína Malachovský potok. Prvým takýmto prameňom je listina z 25. marca 1287,[9] kedy Ladislav IV. dáva Jurkovmu synovi Dionýzovi za jeho vojenské zásluhy v bojoch s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. a s Kumánmi v bitke pri jazere Hód (roku 1284) súhlas k vlastníctvu zeme, ktorú Dionýz získal od svojich príbuzných Adama a Doboza. Okrem toho mu na doplnenie jeho majetku v Radvani (Rodona) daruje lúku pri Hrone a potoku Bobocha pod Urpínom (mons Urpin), ktorú tým vyčleňuje z územia kráľovských rybárov. Hranice majetku, ako ich vyznačil kráľovský notár Alexej: lúka pri Hrone – kostol P. Márie na konci obce Radvaň – potok Mylho (Malachovský potok) -  dom Chegnedov[10] – cesta do Turca – potok Udurna – lokalita Ivanzeke – pustovňa (domus heremitarum) – potok Štiavnička (Sevnice) – cesta do Turca – vtok Udurny do Hrona oproti Urpínu.[11] Hranice územia sú zaznamenané v metácii nasledovne. Začínali na ľavej strane Hrona pod vrchom Urpín, kde sa pri potoku Bob(r)ovica (Bobocha) nachádzala lúka. Na pravej strane Hrona od lúky prechádzal južný úsek hraníc ku kostolu Panny Márie na konci dediny Radvaň, kde tvoril hranicu prameň. Potom cez dedinu viedli hranice k ceste a ďalej k Malachovskému potoku (ad fluvium Mylho). Popri potoku prechádzali až ku Kečetovmu domu (versus domum Chegned), odkiaľ išli k ceste smerujúcej do Turca. Z cesty klesali hranice k potoku Udurna a vystupovali na pravú stranu k vlastníkovi hraničiaceho pozemku Kečetovi (ad commetaneitatem Chegned), kde bol medzník. Odtiaľ už prechádzali po mostíku na sever k lokalite Jánovo obydlie (Ivanzeke) pri lese a ďalej pokračovali k pustovni (domus heremitarum). K hraničným bodom ďalej patrila Štiavnica (Tajovský potok), cesta do Turca a Udurna (Radvanský potok) až po sútok s Hronom, kde sa ohraničenie končilo. Na základe priebehu hraníc územia medzi Malachovským potokom a Udurnou sa zdá, že Kečetov majetok pri porovnaní s metáciou z roku 1263 mohol ležať vo vnútri radvanského chotára.[12] Za nejasné možno pokladať vymedzenie hraníc v okolí Radvanského potoka (Udurna). Ohraničenie v týchto miestach opakovane menilo smer. Členitosť zaznamenaných hraníc mohla ovplyvniť práve prítomnosť Kečetovho majetku. Priebeh hraničnej línie naznačuje, že ohraničené nebolo celé územie Radvane, ale iba východná a severná časť chotára, v ktorej ležal Dionýzov majetok.[13]

Listina vydaná Ladislavom IV., 25. marec 1287, inzert v konfirmácii Ondreja III. datovaný po 23. júli 1296 - Malachovský potok (fluvium Mylho): MOL DL 84 679

     Uvádzame z tejto listiny metáciu v plnom znení podľa originálu: „sub quodam monte Vrpin vocato iuxta Goron et rivulum Bobocha est quoddam fenetum, quod eidem reliquimus a terra ipsorum piscatorum eximendo, deinde transiens fluvium Goron ad partem occidentalem versus eclesiam Virginis Gloriose in fine ville Rohona est quidam puteus pro méta positus, inde ascendit per medium ville predicte in quadam via ad eandem plagam, ubi est quedam arbor pomi silvestris pro meta posita, deinde transiens quoddam virgultum venit ad fluvium Mylho et inde venit, versus domum Chegned per eundem rivum, deinde venitur ad viam, qua ducit versus Turuch et per ipsam cadit in rivum Odurna et ascendendo parum saliens de ipso rivo ad partem dextram venit ad commetaneitatem Chegned, ubi est meta terrea, inde per fontem parvum vadit versus Joanzeke ad partes silve, dehinc supra domum heremitarum cadit ad rivum Seunce et inde venit ad viam, qua itur ad Turuch rediensque per ipsam viam cadit ad predictum rivum Odorna, qui ducit versus montem Vrpyn et cadit in Goron ibique terminatur“

Tranzumpt listiny Ostrihomskou kapitulou datovaný 13. januárom 1358 - Malachovský potok (fluvium Mylho): MOL DL 84 696

     Zmienka o Malachovskom potoku je opäť v ďalšej listine o štyri roky neskôr, kedy kráľ Ondrej III. ocenil Dionýzove verné služby a v roku 1291 rozšíril jeho majetok.[14] Podľa nej Ondrej III. daruje Jurkovmu synovi comesovi Dionýzovi a jeho synom Tomášovi a Mikulášovi druhú polovicu radvanského územia (terra Radvana), doplnenú o časť územia kráľovských rybárov (de terris piscatorum nostrorum).[15] Štatúciu vykonal kráľovský notár Alexej a zvolenský podžupan Filip v prítomnosti susedov, menovite Saulových synov Samuela, Preuchela a Michala, ďalej kráľovských poddaných z Kremničky (populi nostri de Kremchey) a Cegeda.  Hranice celého majetku: úpätie vrchu pri prechode do Turca (Turuch) – potok Štiavnička (Chevnichey) – hradská (magna via) do Turca, deliaca Radvaň od územia Banskej Bystrice – potok Udurna -  Hron – vrch Urpín – les Buykbyky, ktorý delí Radvaň od majetku Saulových synov – Hron – Kalnukpotok – hranica medzi Radvaňou a Kremničkou – veľký les – Malachovský potok (Malaho) – Cegedov dom pri tomto potoku – cesta do Turca – veľký les – vrch Azyubeyrch – lokalita Ioanzeke – cesta do Turca.[16]

     V listine sa teda opäť nachádza vymedzenie darovaného územia, v ktorom figuruje aj Malachovský potok. Hranice majetku začínali pri prameni pod hoľou a prechádzali popri hradskej smerujúcej do Turca. Z cesty hranice klesali k potoku Štiavnica (Chevnichey). Pozdĺž toku viedli k hradskej, ktorá rovnako viedla do Turca a oddeľovala majetok od hraníc Banskej Bystrice (a metis civitatis de Bezterchebanya). Od cesty hranice zostupovali po potoku Udurna (cadit in rivulum Wdurnya) k Hronu. Ohraničenie prechádzalo cez rieku a vystupovalo na Urpín popri lúke, ktorá patrila k Radvani. Odtiaľ hranice odbočovali doprava k vŕšku pri prameni potokov tečúcich do Hrona. Ďalší úsek tvoril prameň potoka na mieste, kde sa nachádzala časť lesa nazvaná Bukový les (Buykbyky vocatur). Potok tu oddeľoval Radvaň od zeme Saulových synov. Hranice popri ňom viedli do Hrona. Zostupovali po Hrone a vychádzali z rieky na mieste, kde sa do nej zo severnej strany  vlieval potok Kalník (exit in quendam fluvium Kalnukpotok). Popri ňom vystupovali až k prameňu potoka, kde stál veľký dub, oddeľujúci chotáre Radvane (terram Raduana) a Kremničky (terram Keremchey). Odtiaľ hranice viedli cez les (silvam magna) k Malachovskému potoku (in fluvium Malaho) a vystupovali k jeho prameňu. Hranice prechádzali okolo Kečetovho domu (circa domum Ceged) k ceste vedúcej do Turca. Po tejto ceste išli k potoku Udurna (ad fluvium Wdurnya) a vystupovali k ďalšiemu potoku (ad alium rivulum). Vo veľkom lese smerovali hranice k vrchu nazvanému Azyubeyrch – Suchý vrch (ad unum montem, qui Azyubeyrch dicitur). Odtiaľ viedli k Ivanseku (ad Iwanzeke) a prechádzali po vrchu, ktorý oddeľoval územie od Turca. Ďalej sa už vracali k prameňu pri ktorom ohraničenie začínalo.[17] V zmysle metácii a umiestnenia majetku potomkov Svetka v listinách z rokov 1263, 1287 a 1291 je možné domnievať sa, že územie západne od dediny Radvaň medzi Malachovským a Radvanským potokom približne korešpondovalo s neskorším Malachovom.[18]

Listina vydaná Ondrejom III. roku 1291 - Malachovský potok (fluvium Malaho): MOL DL 84 676

    Ako už bolo spomínané presná identifikácia tohto majetku je neistá, všetko ale nasvedčuje tomu, že by mohlo ísť o časť územia neskoršej obce Malachov, ktorá sa vyčlenila z pôvodného chotára Radvane.[19] Územie Svetka a jeho synov Kečeta a Petra bolo podľa listín z rokov 1263, 1287 a 1291 väčšie ako neskorší chotár samotnej obce Malachov, pretože hranice tohto územia siahali až k ceste Udurna a ceste do Turca. Zmenšenie chotára Malachova by mohlo súvisieť s predajom tohto chotára. Predpoklad na to nám dáva skutočnosť, že začiatkom 14. storočia toto územie v Malachovskej doline vlastnil Ondrej syn Kečeta a ten sa v roku 1316 rozhodol tento majetok predať. Medzi záujemcami o kúpu bol aj najbližší sused Tomáš  z Radvane, syn Dionýza. Ondrej však predal majetok komesovi Heinczmannovi (Henchmannus) synovi prvého banskobystrického richtára Ondreja[20] za 70 hrivien striebra. Tomáš z Radvane však protestoval pred Hodnoverným miestom Turčianskeho konventu proti predaju, pretože si na majetok robil nárok a Ondrej bez jeho vedomia svoj majetok ponúkol na predaj.[21]

Listina z roku 1316, v ktorej Tomáš z Radvane prostestuje pred Turčianskym konventom proti predaju Ondrejovho majetku: MOL DL 84 682 

Listina z roku 1317, v ktorej zhromaždenie liptovskej šľachty riešilo spor Heinnczmanna a Tomáša z Radvane: MOL DL 84 684 

     Medzi Heinczmannom a Tomášom sa zrodil spor, ktorí riešili aj na zhromaždení liptovskej šľachty v roku 1317 za prítomnosti župana Donča.[22] Heinczmann sa v roku 1317 kúpeného majetku zriekol, kedy podľa súdneho rozhodnutia sporná zem až do ďalšieho predaja, alebo zálohovania zostala v Ondrejovom užívaní.[23] Heinczmann sporný majetok napokon získal, keďže podľa listiny z roku 1323 predal majetok kúpený od Kečetovho syna Ondreja za 26 hrivien striebra Tomášovi z Radvane.[24] Týmto aktom sa spor po niekoľkých rokoch skončil v prospech Tomáša a pripojil ho k svojmu radvanskému územiu. S ohľadom na nižšiu hodnotu (26 hrivien striebra) predávaného majetku možno predpokladať, že Heinczmann predal Tomášovi z Radvane len časť z pôvodne kúpeného majetku od Ondreja. Neskorší historický vývoj nám len potvrdzuje, že jedna časť Malachova bola majetkom Radvanskovcov a druhá časť Malachova po celý stredovek bola v rukách zemanov zo Sásovej.[25]

Turčiansky konvent potvrdzuje v roku 1323 predaj časti Heinczmannovho majetku Tomášovi z Radvane: MOL DL 84 685

     Navzdory viacerým správam z predchádzajúcich rokov o osídlenom území, označovanom termínmi terra (územie, zem) alebo aj possessio (majetok, držba) dosiaľ nefiguruje v písomnostiach pod vlastným názvom Malachov. Z roku 1327 je však zachovaný prameň, ktorý hovorí o tom, že Gottschalov syn Ondrej zálohoval svoj les Malahaw spolu s akýmsi lazom (laaz) Mikulášovi zvanému Sas (Zaaz) zemepánovi zo Sásovej.[26] Ondrej sa pred Turčianskym konventom zaviazal, že Mikulášovi zvanému Sas dáva do zálohu svoje majetkové príslušenstvo les Malachov za tri hrivny denárov kým ich nebude schopný vrátiť. Mikuláš Sas mal brata Heinczmanna, ktorý ešte v roku 1326 kúpil celý majetok Gottschalových synov vrátane baní a lesov. Lesný majetok spomínaný v listine v roku 1327 zrejme tvoril druhú časť niekdajšieho územia Kečetovho syna Ondreja. Tieto vlastnícke pomery zodpovedajú údajom o Malachove v nasledujúcom období, kedy majetkové podiely tu vlastnili zemania zo Sásovej ako aj z Radvane.[27] Táto listina je zároveň najstarším dokladom o Malachove ako majetku zemepánov zo Sásovej. Prvý krát sa teda v prameňoch spomína majetok v tomto prípade lesný majetok po názvom Malachov (Malahaw). Nemecký základ -hau, ktorý sa tu použil v názve majetku ako aj údaj o vyklčovanej pôde (laze) napovedajú, že išlo už o čiastočne odlesnené horské územie (...quandam silvam suam Malahaw vocatam cum quandam laaz sibi attinenti).[28] V uhorských prameňoch sa už od 13. storočia termín laz (maď. láz) používal pre označenie klčovísk alebo poruby (plantatio). Išlo o pozemky, ktoré boli skultivované zo zalesnených plôch, tým že sa vyklčovali porasty a získaná pôda sa zmenila na poľnohospodársku, na ornú pôdu, role alebo lúky. Význam tohto termínu sa neskôr posunul, keď laz začal označovať odľahlú horskú osadu s roztratenými obydliami. Vývoj osídlenia v blízkom okolí poukazuje na ďalšie paralely v utváraní stredovekých osád na územiach, ktoré sa vyčleňovali z chotárov starších sídiel. Z hľadiska foriem možno pozorovať rôzne postupy pri rozširovaní osídlenia, spojené s odlesňovaním a vytvorením trvalo obhospodarovanej pôdy. Podľa vlastníckych vzťahov táto listina z roku 1327 sa vzťahuje k územiu neskoršej obce Pršany, vyčlenenej z Malachova.[29]

Listina z roku 1327 o zálohovaní lesa Malachov (Malahaw): MOL DL 60 197

     Napriek údajom o osídlení a vlastníckym vzťahom sa s priamym dokladom o obci Malachov stretávame až od začiatku 15. stor., kedy už bola spolu s okolitými sídlami dedičným majetkom radvanských zemanov.[30] Naďalej však bola obec rozdelená medzi Barlovcov zemanov zo Sásovej a Radvanskovcov z Radvane. Pre dejiny Malachova je kľúčový rok 1422 kedy sa po prvý krát v písomných prameňoch spomína samotná obec. Listina zo 4. apríla 1422 zaznamenáva nasledovné: „Ostrihomská kapitula svedčí, že tamojší kanonik František zo Sásovej (Zasfalw) v mene svojom a svojho brata Juraja, syna Mikuláša syna Detrichovho, vydelil svojej sesternici Anne, dcére bývalého banskobystrického richtára Rudelina a Detrichovej dcéry Alžbety, vdove Petra Schauflera z Ľubietovej, osobne známej farárom Vavrincovi z Dobrej Nivy a Štefanovi zo Zvolena, hodnotu obvenenia a prínosu starej matky, ďalej dievčenskú štvrtinu jej matky Alžbety v obci Sásová na území mesta Banskej Bystrice, ako aj v obciach Lehôtka (Lehotka), Senica (Zenicze), Turová (Twrowa), Kašova Lehôtka (altera Lehotka), Železná Breznica (Bresnicz), Malachov (Maleho), Pršany (Persen) a Kremnička (Crenpnichka). Menovaná Anna prehlasuje i v mene svojich detí Erazma a Zuzany, že jej nároky sú tým splnené.“[31]

     Listina sa týka rozsahu majetkovej držby zemanov zo Sásovej, ktorou bratia - ostrihomský kanonik František a Juraj Barla vyplatili svojej sesternici Anne, dcére bývalého banskobystrického richtára Rudelina, dievčenskú štvrtku, patriacu ešte jej matke Alžbete. Išlo o majetky v dedinách Sásová, Lehôtka, Senica, Turová, Kašova Lehôtka, Železná Breznica, Malachov, Pršany a Kremnička.[32]

Listina zo 4. apríla roku 1422 s prvou zmienkou o obci Malachov (Maleho): ŠA BB MBB č.199

     Barlovci zemania zo Sásovej vlastnili časť Malachova po celý stredovek. Boli to potomkovia prvého banskobystrického richtára Ondreja a patrili počas celého stredoveku medzi najprednejšie banskobystrické rodiny a vývoj ich genealogických vzťahov tak výrazne zasiahol aj do tvorby sídliskovej štruktúry na okolí Banskej Bystrice. Po smrti richtára Ondreja (pred rokom 1295) jeho dvaja synovia Heinczmann a Mikuláš zvaný Sas[33] zdedili rozsiahle rodové majetky. Mikuláš Sas, ktorý po smrti brata Heinczmanna zostal jediným pokračovateľom Ondrejovho rodu, sa stal zakladateľom zemianskej rodiny zo Sásovej. V jeho rukách sa sústredili rozsiahle majetky. Mikuláš Sas mal početné potomstvo (8 synov) a to malo za následok drobenie rodových majetkov a v konečnom dôsledku aj  úpadok vplyvu celého rodu. Rodovú postupnosť možno sledovať v písomných prameňoch len v prípade dvoch Mikulášových synov a to Detricha a Dávida.[34]

     V súvislosti s Malachovom je významná vetva Detricha, syna Mikuláša Sasa. Detrich mal okrem syna Mikuláša aj dcéru Alžbetu. Tá sa vydala za banskobystrického richtára Rudelina a popri synoch mali aj dcéru Annu. Anna bola vydatá za jedného z najpoprednejších ľubietovských mešťanov - ťažiara Petra Schauflera, čím tento získal v Banskej Bystrici významné postavenie a po manželke aj jej dedičné majetky, patriace pôvodne ešte jej matke Alžbete. Všetky tieto osoby figurujú vo vyššie uvedenom prameni z roku 1422. Detrichov syn Mikuláš vďaka dvom manželstvám získal majetkové podiely v mnohých obciach Zvolenskej župy. Mikuláš bol prezývaný Barla, čo azda súvisí s latinským menom Barleus, ktoré možno dostal pri krste. Práve toto prímeno sa stalo charakteristické aj pre jeho synov z druhého manželstva v osobe ktorých pokračoval rod zemanov zo Sásovej.[35] Z prvého manželstva s Dorotou mal Mikuláš Barla dcéru Margitu a synov Ladislava nazývaného Nemes,[36] ktorý používal aj prediktát z Kremničky, ďalej Lukáša a napokon Jána, ktorý používal tiež prediktát ale z Kvačian. Z druhého manželstva s Klárou poznáme dvoch synov Františka a Juraja, ktorý zdedil otcovské prímenie Barla.

Genealogická tabuľka rodu Barlovcov zo Sásovej. Uvedené sú roky, pod ktorými dotyčné osoby vystupujú v prameňoch.

     Práve títo dvaja bratia v roku 1438 protestujú proti machináciám ich nevlastného brata Ladislava Nemesa s rodovým majetkom. 22. januára 1438 vydáva Bratislavská kapitula svedectvo o tom, že Juraj, syn Barlu zo Sásovej (Zasfalwa), protestoval  v mene svojom, svojho brata Františka, ostrihomského kanonika a šaštínskeho (Saswar) archidiakona, a svojich synov Mikuláša, Jána a Ondreja proti nevlastnému bratovi Ladislavovi Nemesovi z Kremničky (Kermeczke), pretože dal do zálohu svoje majetkové diely spolu s dielmi ďalšieho nevlastného brata nebohého Lukáša, syna Mikuláša z Kremničky, v obciach Kremnička, Pršany (Perseen), Malachov (Malaho) a Senica (Zenicze), ktoré patria rovnakým právom i menovaným protestujúcim. Ladislav Nemes ich založil Jánovi, synovi Mikuláša syna Dávidovho zo Sásovej, jeho synom Jánovi a Frankovi a jeho bratom Mikulášovi a Petrovi.[37]

Listina z 22. januára 1438 s protestom Juraja a Františka zo Sásovej proti zálohu nevlastného brata Ladislava Nemesa - Malachov (Malaho): ŠA BB MBB č.211

     Ladislav Nemes bol napokon pre veľké dlhy a záväzky nútený zálohovať svoje majetkové podiely v obciach Selce, Pršany a Malachov. Dve listiny spísané v Banskej Bystrici 20. augusta 1446 upresňujú detaily tohto zálohu takto. Ladislav Nemesch zo Sásovej (Sasfalw) dosvedčuje v mene svojom a svojej dcéry Barbory, že založil za 200 fl. mešťanovi Pavlovi de Creydelwicz (Krendelevič) všetky svoje majetkové diely v obciach Selce (Selcze), Pršany (Persan) a Malachov (Malacho) vo Zvolenskej župe. Svedkovia: Ján syn Dionýza z Radvane (de Radwano) a Peter, syn Jána z Mičinej (Micafalw).[38]

Listina z 20. augusta 1446 o zálohovaní majetkov Ladislava Nemesa - Malachov (Malacho): ŠA BB MBB č.219

     Richtár Egid (von Perg) a prísažní mesta Banskej Bystrice (Newzol) Václav Lismündel, Ján Phul, Heincz Achczenicht, Ján Per, Štefan Smide, Peter Kürschner, Peter Fleyscher, Vincent (Alscher), Ján Bewgler, Gregor Cromer, Kvirín Smid a Peter Prosmel svedčia, že zeman a mešťan Ladislav Nemesch založil na úhradu svojej dlžoby 200 fl. banskobystrickému mešťanovi Pavlovi de Creydelwicz svoje majetky vo Zvolenskej župe (unter dem Sthwl der Grofschaft des Altenzoles) a to v obciach Selce, Pršany a Malachov (Selcz, Persan, Malacho).[39]

Listina z 20. augusta 1446 , ktorá svedčí o zálohovaní majetkových podielov Ladislava Nemesa - Malachov (Malacho): ŠA BB MBB č.220

     V nasledujúcom roku 1447 uhorské stavy na sneme v Pešti prikazujú Turčianskemu konventu, aby uviedol Pavla de Krendelewycz do držby majetkov Ladislav Nemessa zo Sásovej (Sasfalw) v obciach Senica, Pršany a Malachov (Senycz, Perssan, Malaho).[40] Následne 8. júla 1447 prepošt Andrej a Turčiansky konvent podávajú správu uhorským stavom v zmysle ich príkazu z 19.6.1447, že dňa 25.5.1447 uviedli a štatuovali Pavla de Krendelewycz do majetkov Ladislava Nemessa zo Sásovej v obciach Senica, Pršany a Malachov v prítomnosti Jána z Peťovej (Petowfalwa) ako kráľovského poverenca (homo regius).[41] V týchto dvoch dokumentoch je Senica v rovnakej súvislosti ako Selce v dvoch predchádzajúcich listinách z roku 1446. Z hľadiska vývoja vlastníckych pomerov možno usudzovať, že ide vo všetkých štyroch prípadoch o Senicu a nie o Selce.

Listina z 19. júna 1447 o uvedení Pavla de Krendelewycz do držby majetkov v obciach Senica, Pršany a Malachov (Malaho): ŠA BB MBB č.221

     Juraj Barla sa snažil takto rozdrobené rodové majetky získať späť. Niekedy v polovici 15. storočia vykúpil rodové majetky v Senici, Pršanoch a Malachove, ktoré ešte v roku 1446 zálohoval jeho nevlastný brat Ladislav Nemes.[42] V roku 1467 richtár Ján Brosky a prísažní mesta Banskej Bystrice dosvedčujú, že banskobystrický mešťan Egid Zenstleben predal za 50 fl. zemanovi Jurajovi Barlovi a jeho manželke Barbore svoje majetkové diely v obciach Senica, Malachov a Pršany (Sennicza, Malehow, Prssan), ktoré bol kúpil od nebohého zemana Ladislava Nemescha. Pôvodná kúpnopredajná zmluva sa stratila „his disturbiorum temporibus“, preto podáva Zenstleben pred mestskou radou novú fasiu, aby menovaná Barbora, teraz už vdova Juraja Barlu, neutrpela ujmu.[43] Túto novú svedeckú listinu o výkupe dala teda spísať vdova Barbora, pretože pôvodná listina sa v nepokojných časoch stratila.

Listina z 25. septembra 1467 o predaji majetkov v Egida Zenstlebena v obciach Senica, Pršany a Malachov (Malehow): ŠA BB MBB č.250

    Z manželstva Juraja Barlu a Barbory vzišlo 5 detí. Je pravdepodobné, že všetci synovia Juraja Barlu boli zrejme aj poslednými mužskými potomkami zemianskej rodiny zo Sásovej, keďže všetky barlovské majetky prechádzajú do rúk jedinej dcéry Juraja Barlu, Anny Barlovej, v osobe ktorej celý rod vymiera.[44] Anna Barlová bola vydatá za zemana Ladislava Porkolaba z Hronskej Breznice, ktorý však už pred rokom 1482 zomiera. Vdovu Annu spolu s jej matkou Barborou musel zobrať pod vlastnú ochranu proti veriteľom samotný kráľ Matej Korvín, keďže ich majetky boli finančne zaťažené. Po smrti Mateja Korvína v roku 1490 vzniesli veritelia svoje požiadavky, čomu sa Anna Barlová usilovala vyhnúť predajom všetkých majetkov majiteľovi víglašského panstva Ondrejovi Juštovi za 3000 zlatých.[45]

Listina z roku 1490 - Malachov (Maleho): MOL DL 63 591

     Listinu o tom vyhotovil Šahanský konvent 2. decembra 1491, kde sú vymenované tieto barlovské majetky: Kašova Lehôtka, Selce, Šalková a časti dedín Sásová, Hronská Breznica, Turová, Kremnička, Pršany, Malachov, Senica, Zvolenské Nemce a Rakytovce.[46]

Listina z roku 1491 - Malachov (Maleho): MOL DL 63 360

     Proti tomu však ešte v roku 1491 protestoval banskobystrický mešťan Ján Koncovič, ktorý ako kompenzáciu dlžoby požadoval kúriu Anny Barlovej v Sásovej. Po dlhších prieťahoch napokon Anna Barlová v roku 1497 predsa len odstúpila Jánovi Koncovičovi svoje majetky v Sásovej s výnimkou tamojšej kúrie, ďalej majetky v Kremničke, Senici, Malachove, Pršanoch, Zvolenských Nemciach, Turovej, Kašovej Lehôtke a Železnej Brezničke. Turčiansky konvent vydal v tomto roku svedectvo o prehlásení Anny, dcéry nebohého Juraja Barlu zo Sásovej (Zazfalw) a vdovy Ladislava Porkolaba de Weselen, ktorá berúc na seba záväzky Mikuláša Dauku z Chmeľova (Dawko de Kerestheskomlosz) odstúpila banskobystrickému mešťanovi Jánovi Kwnczowiczovi (Koncovičovi) na úhradu jeho pohľadávok obvenenie (dos), prínos (res parafernales) a dievčenskú štvrtinu (quartalicium sew quartam puellarem), ktoré jej pripadli po matke Barbore a starej matke Dorote, t.j. majetkové časti v obciach Sásová, Kremnička (Krempnyczka), Senica (Zenycze), Malachov (Malecho, Maleho), Pršany (Persen), Nemce (Nemcze), Turová (Thwrowa), Kašova Lehôtka (Lhotka), Železná Breznica (Breznycza).[47]  

Listina z 23. februára 1497, v ktorej odstúpila Anna Barlová svoje majetky Jánovi Koncovičovi v Malachove (Maleho, Malecho) a ďalších obciach: ŠA BB MBB č.317

      V roku 1498 Anna Barlová odstúpila vdove po Jánovi Koncovičovi, Barbore Schaferovej, aj svoju kúriu v Sásovej a zvyšné usadlosti v Pršanoch, Malachove a Senici. Opäť o tom Turčiansky konvent 24. septembra 1498 vydal svedectvo o prehlásení Anny, dcéry nebohého Juraja Barlu zo Sásovej (Zazfalw) a vdovy Ladislava Porkolaba de Wyselen, ktorá v mene svojom i v mene Mikuláša Dauka z Chmeľova (Dawko de Kerestheskomlosz) odstúpila za 350 fl. Barbore Schaferin, vdove Jána Kwnczowicza a jej synom Jánovi a Ondrejovi svoju zemiansku kúriu (domum seu curiam nobilitarem) v Sásovej a 10 poddanských usadlostí (sessiones iobagionales), z nich 5 v Pršanoch, 3 v Malachove a 2 v Senici.[48] S týmto majetkovým prevodom v nasledujúcom roku 1499 vyslovil súhlas aj panovník Vladislav II.[49] Všetky tieto udalosti sú zároveň aj poslednými správami o Anne Barlovej a zemianskej rodine zo Sásovej.

Listina z 24. septembra 1498, v ktorej odstúpila Anna Barlová svoje majetky vdove po Jánovi Koncovičovi - 3 poddanské usadlosti v Malachove (Maleho): ŠA BB MBB č.319

     O majetky po Barlovcoch mal záujem aj zvolenský župan a kremnický komorský gróf Alexej Thurzo, ktorý v roku 1516 vyhlásil, že po vymretí Barlovcov mu ich riadnou donáciou daroval kráľ Vladislav II.[50] Časť z barlovských majetkov sa mu  v roku 1517 podarilo aj skutočne získať. V roku 1517 (11. marca) Turčiansky konvent vydáva mestu Banskej Bystrici svedectvo o prehlásení Štefana Eliasa z Peťovej (Pethewfalwa), ktorý sa ako homo regius zúčastnil na štatúcii Alexeja Thurzu do vlastníctva niektorých obcí Zvolenskej župy. Okolo 25.1.1516 (uno dierum circa festum Conversionis Pauli 1516) štatuoval Šahanský konvent Alexeja Thurzu do polovice poddanských obcí Turová, Železná Breznica, Kašova Lehôtka, Pršany, Malachov a Senica (Turova, Breznyczka, Lehothka, Persen, Maleho, Zenycza). Na Eliášovu otázku, čo sa má urobiť s obcami Sásová, Sv. Jakub, Kostiviarska a Nemce (Zazfalwa alio nomine Zenth Anthal, Zenth Iacab, Henczmanfalwa, Nemethfalwa alio nomine Kinczanfalwa), ktoré patria Banskej Bystrici, odpovedal thurzovský familiár a kastelán zvolenského hradu (castrum O Zolyom) Matej (Hany), že jeho páni nechcú narúšať práva mesta. Pri opakovanej štatúcii okolo 8.9.1516 (circa festum Nativitatis Marie), ktorú vykonala Budínska kapitula, bol Alexej Thurzo štatuovaný zase len do tých istých majetkov (obcí) ako minule.[51]

Listina z roku 1517, v ktorej získava Alexej Thurzo polovicu obce Malachov (Maleho): ŠA BB MBB č.447 

     Na začiatku roku 1518 už majetky v Malachove kráľ Ľudovít II. prideľuje mestu Banská Bystrica. Tieto majetky pripadli po smrti Barbory Koncovičovej a jej synov kráľovi ako odúmrť. Ľudovít II. daroval mestu Banská Bystrica majetky v obciach Pršany, Malachov a Senica (Persen, Maleho, Szenycze), ktoré úmrtím Barbory, vdovy Jána Koncoviča (Konczowyth) a jej synov Jána a Ondreja devolvovali na kráľa.[52] Kráľ prikázal Turčianskemu konventu, aby štatuoval a introdukoval mesto Banskú Bystricu do majetkov nebohej Barbory Koncovičovej a jej synov Jána a Ondreja v Pršanoch, Malachove a Senici. Ako homo regius (kráľov človek) nech je pri tomto akte prítomný niektorý z týchto zemanov: Štefan Elias z Peťovej (Pethofalwa), Baltazár Radwanzky, Mikuláš z Lukavice (de Lukowicz), Ján Stheek alebo Mikuláš Prekopovič (Precowowych).[53]

Listina z roku 1518, kráľ Ľudovít II. daroval majetok v obci Malachov (Maleho) mestu B. Bystrica: ŠA BB MBB č.460

Listina z roku 1518, štatúcia mesta B. Bystrica do majetkov v obci Malachov (Maleho): ŠA BB MBB č.461

     Medzi malachovskými vlastníkmi nájdeme aj zemepanskú rodinu Liptajovcov (Lipthay) z Chmeľova. Na ich prosbu kráľ Ľudovít II. dňa 22. októbra  1517 vydal spišskej kapitule nariadenie, aby Leonarda Liptaja, syna vtedy už zosnulého Mikuláša a Alžbetu Charnavodaiovú, uviedla do majetkových častí v obciach v Šarišskej župe ako aj v Sásovej, Nemciach, Senici, Kremničke, Pršanoch, Malachove, Kostiviarskej a Jakube vo Zvolenskej župe. Vyslanec kapituly potom na zákrok kráľovho človeka toto nariadenie 5. októbra 1518 vykonal.[54]

     O jedenásť rokov neskôr v roku 1529 získava majetkové podiely v Malachove Bartolomej Majthényi a to reláciou Turčianskeho konventu o štatúcii a introdukcii Bartolomeja Majthényiho (de Maythen), vykonanej 21.4.1529 do majetkov Leonarda, syna nebohého Mikuláša Lypthayho z Chmeľova (de Kerestheskomlosz), ktorému boli odňaté ako prívržencovi Jána Zápoľského. Ide o majetky v obciach Sásová, Nemce, Senica, Kremnička, Pršany, Malachov, Kostiviarska a Jakub (Zaszfalwa, Zenycza, Crempnyczka, Persan, Malekow, Henczmanfalwa, Zenth Jacab). Pri štatúcii boli prítomní: Gašpar Mičinský (de Mykefalwa) ako homo regius, susedia Peter de Radwan, Prokop de Czyklafalwa (Hronsek), Imrich de Cremnyczka, Filip Súľovský z Kremničky (Swlowzky de eadem Crempnycza) a poddaní z Kostiviarskej. Kontradikovali Leonard Lypthay a jeho matka Alžbeta.[55]  

Listina z 6. mája 1529, v ktorej Bartolomej Majthényi získava majetkové podiely v obci Malachov (Malekow): ŠA BB MBB č.822

     V roku 1535 vystupujú v prameňoch dedičia Koncovičovského majetku. Prepošt František a Šahanský konvent svedčia, že Margaréta, vdova Ondreja Koncoviča (Konczowycz) z Banskej Bystrice odkázala testamentom zo dňa 29.7.1535 svojej dcére Anne a zaťovi Františkovi Reichenbachovi svoj dom v Banskej Bystrici, majetkové porcie v obciach Malachov, Pršany, Senica (Malachaw, Perseen, Senice) a všetok ostatný majetok.[56]

Listina z 3. augusta 1535 - majetkové podiely v obci Malachov (Malakaw): ŠA BB MBB č.1396

     O pár dní neskôr bolo vydané svedectvo o tom, že Ján Swller z Banskej Bystrice v mene Františka Reichenbacha a jeho ženy Anny, dcéry nebohého Ondreja Konczowycha, prohiboval kohokoľvek od založenia a scudzenia a panovníka od donácie majetkov nebohého Ondreja Koncoviča a jeho vdovy Margaréty v obciach Malachov, Pršany a Senica.[57]

Listina z roku 1535 - Malachov (Malaho): ŠA BB MBB č.1397      

     V roku 1548 sa Juraj Rakovský dostal do sporu s manželkou Františka Reichenbacha Annou, rodenou Koncovičovou. Juraj Rakovský totiž na jej šľachtickú kúriu ležiacu v Sásovej a niekoľko malachovských a senických usadlostí získal 5. novembra 1548 kráľovskú donáciu. Spor a komplikovanú situáciu sa podarilo vyriešiť len zmierovacou dohodou oboch strán. Príležitosť na ňu poskytol samotný Reichenbach, ktorý vykonával richtársky úrad v Banskej Bystrici. Záležitosť vyriešil tak, že Jurajovi Rakovskému odovzdal svojich 9 poddaných ako protihodnotu za mestské majetky v Jakube a Sásovej.[58] V účtovnej knihe mesta z roku 1550 sa k tejto dohode uvádza, že pán richtár Reichenbach slobodne dal 9 sedliakov, z ktorých bolo päť z Pršian, dvaja v Malachova a dvaja zo Senice, Rakovskému za dve dediny Jakub a Sásová a ďalšie majetky, ktoré Rakovský od kráľovského veličenstva vyprosil. Tak potom Rakovskému vystavil, dal a nechal svojich 9 sedliakov, aby on mestské dediny a sedliakov úplne nechal na pokoji. Preto bude pánovi richtárovi vyplatená jeho škoda, ktorú mal odovzdaním svojich 9 sedliakov.[59]

     Vráťme sa však k rodine Radvanskovcov, keďže Malachov patril od začiatku 15. storočia medzi ich dedičné majetky. V tomto období sa ich majetkové podiely rozšírili o časť Kráľovej a Podlavice. Rodina Radvanskovcov patrila vo Zvolenskej stolici medzi najstaršie a zároveň najvýznamnejšie šľachtické rody. Ich pôsobenie bolo úzko späté najmä s Radvaňou už od 13. storočia, z názvu ktorej vzniklo aj ich priezvisko. Z najstarších písomných prameňov z druhej polovice 13. storočia máme hodnoverne doložených predkov Radvanskovcov, ktorí boli pravdepodobne rybármi a hájnikmi a zároveň slúžili kráľovi aj ako vojaci. V dôsledku vojenských zásluh im bol udelený rozsiahly majetok v Radvani. Najstarší známy člen rodu Radvanských, od ktorého poznáme priamych pokrvných príbuzných sa spomína koncom 13. storočia Jurk. Jeho syn Dionýz získal v Radvani ďalšie majetky, najmä donáciou Ladislava IV. z r. 1287 za zásluhy v bojoch proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. Označenie Dionýza titulom comes poukazuje na významné postavenie Radvanskovcov už v tejto dobe. V potvrdení donácie Ondrejom III. z 1291 Dionýz so svojimi synmi Tomášom a Mikulášom rozšírili radvanské územie o ďalšiu polovicu ako aj o ďalšiu časť územia kráľovských rybárov. Príslušníci tohto rodu rozširovali svoj majetok najmä drobnými akvizíciami, najčastejšie darom a kúpou, tak ako dosvedčujú písomné pramene v úvodnej časti tejto práce. Rod Radvanskovcov patril medzi strednú šľachtu vo Zvolenskej stolici a jeho členovia zastávali v nej významné funkcie ako župani ale najmä ako podžupani.[60]

Genealogická tabuľka rodu Radvanskovcov z Radvane. Uvedené sú roky, pod ktorými dotyčné osoby vystupujú v prameňoch.

     Malachov v súvislosti s touto rodinou vystupuje v prameni z roku 1432. Listina z 2. augusta toho roku spísaná pred Šahanským konventom sa týka prevodu majetkového podielu Petra Radvanského, ktorý získal od svojho otca Jána, ešte za jeho života. V rámci toho Peter získal 6 poddanských usadlostí a to po dvoch usadlostiach v Radvani, Podlaviciach a v Malachove v jeho hornom konci (Radwan, Podlauiche, Malaho).[61]

Listina z 2. augusta 1432, podľa ktorej Peter Radvanský získal od otca okrem iného aj 2 usadlosti v Malachove (Malaho): MOL DL 84 711 

     Peter mal ešte dvoch bratov Tomáša a Žigmunda. Tomáš ostal bez potomkov zato Žigmund s manželkou Žofiou zanechal syna Juraja. Juraj bol v mladosti násilnej a samopašnej povahy o čom svedčia viaceré prípady zaznamenané v písomných prameňoch, ktoré boli ale väčšinou pre jeho mladý vek odročené. V roku 1472 ho jeho matka Žofia spolu so svojím druhým manželom Jurajom Sepešim zastupovala pred Vacovkou kapitulou  vo veci dievčenskej štvrtky, ktorú žiadala od Juraja vyplatiť Margaréta, vdova po Tomášovi (jeho strýkovi), z majetkov v Radvani, Malachove a v Podlaviciach (Radwano, Malaho, Podlawycza).[62] Hodnotu tejto dievčenskej štvrtiny vyplatil Juraj až vo svojej dospelosti v roku 1478. Šahanský konvent vydal svedectvo o tom, že Juraj z Radvane syn nebohého Žigmunda a Žofie vyplatil Margarétu sumou 100 zlatých a nevlastných súrodencov sumou 40 zlatých.[63] Juraj patril medzi významnejších členov rodu, v rokoch 1495, 1500 až 1503 sa spomína ako podžupan Zvolenskej stolice.[64] V roku 1507 vystupuje v prameňoch ako pomocník plateného pisára súdnej stolice.[65]

Listina z roku 1472, v ktorej žiada Margaréta od Juraja Radvanského vyplatiť dievčenskú štvrtku z majetku v Malachove (Malaho): MOL DL 84 725 

Listina z roku 1478, podľa ktorej Juraj Radvanský vyplatil Margarétu sumou 100 zlatých a nevlastných súrodencov sumou 40 zlatých: MOL DL 84 728

     Juraj s manželkou Katarínou mal troch synov Petra, Melichera, Baltazára a jednu dcéru Margitu. Život Melichera skončil tragicky keď ho v roku 1522, na ceste do Banskej Bystrice prepadli a zabili. Predtým však vystupuje v prameňoch v roku 1516, keď dal do zálohu svojich dvoch poddaných, Tomáša Kačku a Michala Šimkoviča v Malachove zvolenskému kastelánovi Matejovi Hannému.[66]

     Koncom 15. storočia vznikla na území patriacom Radvanskovcom obec Tajov. Rozvinula sa vybudovaním šplajsovacích hút, ktoré dali vybudovať Thurzovci. V roku 1520 bratia Baltazár, Melicher a Peter Radvanskovci prenajali Turzovcom medzi potokom Ma(la)chovica (Machowycze = Malachovský potok) a Tajovským potokom (Schemnicza) v chotári Radvane , Malachova a Podlavíc svoje lesy  na obdobie desiatich rokov. Ročný nájom za lesy predstavoval 25 florénov. Ján, Juraj a Alexej Turzovci mohli z nich odvážať drevo pre potreby ich huty v Tajove podľa svojej vôle.[67] Odpis z 1. polovice 18. storočia nás informuje o tomto dočasnom užívaní majetku Radvanskovcov takto. Prepošt František (Fegyverneki) a Šahanský konvent svedčia, že Radvanský Baltazár, Melchior a Peter prenajali Jurajovi, Alexejovi a Jánovi Thurzovi na 10 rokov svoje lesy medzi potokmi Mathovicze[68] a Štiavnička (Schemnitza) v chotári obcí Radvaň (Radvan), Malachov (Malacho) a Podlavice (Podlavicza) pre potreby ich huty v Tajove (Tajova) za ročný poplatok 25 fl.[69] Podmienky užívania lesov však listina nekonkretizuje.

Listina zo 16. augusta 1520, ktorou Radvanskovci prenajali medzi Malachovským (Machowycze) a Tajovským potokom svoje lesy v chotári Malachova (Malacho) Thurzovcom pre potreby ich huty: MOL DL 84 752 

     V susedstve spomínaných lesov ležal v chotári Malachova les nazývaný Uhlište (Wlysthe). Tento les možno i dnes lokalizovať do vrchoviny severozápadne od obce Malachov.[70] Išlo o výmladkový les,[71] ktorý bol majetkom Radvanskovcov práve v chotári Malachova: „silva ipsorum permissionali Wlyst[he] vocata in vicinitate prefatarum silvarum infra metas prenominate possessionis Malcho.“[72] Odpis tejto listiny z 18. storočia nezachováva prívlastok lesa v originále: „silva ipsorum Wlisth vocata.“[73] Používaný termín silva permissionalis alebo len permissorium označoval hospodársky využívaný les, pre ktorý boli typické stromy upravované zrezaním konárov a ich vymladzovaním. Napriek prvotnému významu latinských označení nešlo o lesy s neobmedzeným prístupom, ale naopak skôr o zakázané a ohraničené lesy. Je zaujímavé, že táto skupina lesov bola podľa prameňov vhodná aj pre účely baníctva. Hospodárenie vo výmladkovom lese spočívalo v pravidelnom sekaní vymladzujúcich listnatých drevín v intervaloch medzi niekoľkými rokmi až desaťročiami. Považuje sa za hlavný a často jediný spôsob získavania palivového a menšieho stavebného dreva, ako aj suroviny na pálenie drevného uhlia, zvlášť v oblastiach v minulosti zbavených pôvodných porastov. Charakteristický názov Uhlište v našom prípade dovoľuje predpokladať, že les vystavený trvalejším ľudským zásahom sa nachádzal na území, kde pracovali uhliari. Hoci pramene sú v tomto ohľade skúpe na údaje, ich činnosť na okolí bola vzhľadom na rozvoj hutníctva zrejmá (napr. vybudovanie hámra v Podlaviciach v roku 1402).[74] Tento prameň nám teda podáva prvotné informácie o možnej produkcii dreveného uhlia v zalesnenom území Malachova na pomedzí kotliny a vrchoviny už v stredoveku.

Odpis listiny (1520) z 18. stor., ktorá zaznamenáva v chotári Malachova les nazývaný Uhlište (Wlisth): ŠA BB MBB č.503

     Okrem lesa mal svoj význam Malachov aj pre možné cestné spojenie s baníckym mestom Kremnicou. Kráľ Matej Korvín totiž v roku 1465 povoľuje banskobystrickým obyvateľom chodiť do Kremnice práve cez Malachov. Podľa listiny z 26. marca 1465 bol vydaný mandát Mateja Korvína kastelánom zvolenského hradu Ladislavovi de Dysnos a Jánovi de Darocz, podľa ktorého na žiadosť richtára Václava Pechenslohera a prísažných mesta Banskej Bystrice (Bistricze) Mikuláša Junga, Víta Carnifexa a Krištofa (z Ľubietovej?) povoľuje:

a) banskobystrickým obyvateľom chodiť do Kremnice priamo cez Malachov (Maleho)

b) osobám vezúcim potraviny a iné zásoby z Dolniakov (de partibus inferioribus Hungarie) do Banskej Bystrice, ísť ta bližšou cestou cez Vígľaš (Wegles). Cesta viedla z Novohradu cez Vígľaš-Zolnú-Mičinú, Zvolenskí kasteláni ich nesmú nútiť prechádzať cez Zvolen (opidum Zolyum). Banskobystrickí mešťania však nesmú túto úľavu zneužiť na vývoz nespracovaného striebra (argenti in massa). Prepis a preklad listiny z latinčiny do nemčiny z roku 1542 uvádza trasu: Newsoll (Banská Bystrica), Altsoll (Zvolen), Wyglesch (Vígľaš), Cremnicz (Kremnica), Malcho (Malachov).[75]

Listina Mateja Korvína z roku 1465, v ktorej povoľuje banskobystrickým obyvateľom chodiť do Kremnice priamo cez Malachov (Maleho): ŠA BB MBB č.242     

     Zámerom práce bolo prezentovať na základe historických prameňov a vývoja majetkovo-právnych pomerov na majetkoch zemanov, vývin a význam Malachova v rámci osídlenia regiónu, osobitne v Malachovskej doliny. V historickom vývoji nášho regiónu nastal od prvej polovice 13. storočia rozvoj novoutvorených hospodárskych, majetkových a spoločenských podmienok spojených so vznikom miest a formovaním zemianstva. A práve tieto činitele nasmerovali postup osídlenia aj do členitej vrchovinovej časti chotára dnešného Malachova.