Na vlnách Titanicu

    RMS Titanic. Príbeh lode, ktorý poznáme všetci si v roku 2012 pripomínal storočnicu od svojej prvej a zároveň aj poslednej plavby. Napriek tomu, že táto vo svojej dobe najluxusnejšia a najväčšia loď je neustálym centrom pozornosti, záujmu a zvedavosti širokej verejnosti, nebudú nasledujúce riadky o nej.

     Trasa po ktorej sa Titanic plavil boli desaťročia pred ním a tiež po ňom križované parníkmi jedinými dopravnými prostriedkami, ktoré do „vynájdenie“ dopravných lietadiel spájali jednotlivé kontinenty. Na palubách týchto parných lodí sa pre mnohých ľudí začínal nový život. Reč je o vysťahovalcoch, ktorí plný očakávania, nádeje ale aj obáv cestovali za svojím novým domovom a prácou. V slovenskej histórii je pomerne mnoho nedopovedaných otázok a jednou z nich je určite aj história slovenského vysťahovalectva a to v rôznych obdobiach a formách. Veď aj v súčasnosti sa odhaduje že po celom svete žije viac ako 3 milióny Slovákov.   

     Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia emigrácia zo Slovenska kulminovala a v podstate sa skončila pred druhou svetovou vojnou. Dôvodom emigrácie bola, podobne ako je tomu aj dnes, ťažká hospodárska, sociálna a politická situácia, ktorá nútila tisíce Slovákov opustiť vlasť a hľadať si živobytie v cudzine. K hlavným príčinám vysťahovalectva, ktoré vyháňali najmä dedinských roľníkov za oceán, môžeme zaradiť chudobu, nedostatok pôdy, jej vysoké ceny, nízku mieru industrializácie niektorých regiónov, nízke mzdy a snahu o zlepšenie svojej existenčnej situácie. Keďže priemysel potreboval do veľkej miery kvalifikované pracovné sily, mohli chudobní roľníci iba v malom množstve nájsť uplatnenie v továrňach. Čiastočným riešením bolo cestovanie na Dolnú zem na sezónne práce, ktoré poskytovali zamestnanie stavebným robotníkom (výstavba Budapešti), či námezdným pracovníkom v poľnohospodárstve. No emigrácia do zahraničia, predovšetkým do USA, kde vysoký stupeň mechanizácie v továrňach umožňoval aj uplatnenie nekvalifikovaných pracovných síl, zvíťazila. Cieľom vysťahovalcov boli teda najmä priemyselne vyspelé oblasti USA, Latinská Amerika a krajiny západnej Európy.

Kroky Malachovčanov po svete

     Aký osud nás čaká? Uvidíme ešte svoj rodný kraj? Aj také otázky, nádeje ale aj obavy z budúcnosti si určite kládli vysťahovalci z Malachova. Patrili k tej väčšine Slovákov, ktorí primárne emigrovali do cudziny za prácou a nie so zámerom natrvalo sa tam usadiť. Po získaní určitých prostriedkov sa teda vracali domov, hoci mnohí za prácou odchádzali pravidelne. Žiaľ nepodarilo sa získať informácie o tých Malachovčanoch ktorí sa usadili v zahraničí natrvalo. Destinácie kam smerovali ich kroky boli predovšetkým Spojené štáty americké, Argentína, z európskych krajín najmä Francúzsko, Maďarsko a pre mňa zatiaľ neidentifikovateľná oblasť Kurapa mimo Ruska. Dominantným prístavom odkiaľ najčastejšie cestovali do sveta bol prístav v Brémach a potom nasledovali ďalšie západoeurópske prístavy ako Hamburg, Rotterdam a Antverpy. 

     Vstupnou bránou do USA bol malý ostrov Ellis Island v hornej časti newyorskej zátoky. Cez toto kontrolné stanovište prechádzali od roku 1892 do konca roku 1954 všetci prisťahovalci (teda aj imigranti z Malachova), ktorí vstupovali na pôdu USA. Zmyslom bolo získavať presné údaje o počte imigrantov a hlavne realizovať kroky na ochranu obyvateľstva pred infekčnými ochoreniami. A práve tento ostrov v blízkosti New Yorku predstavoval dostatočnú izoláciu od ostatného obyvateľstva. Pre názornú ilustráciu si v krátkosti popíšeme ako prebiehalo prijímanie prisťahovalcov. Po zakotvení lode v prístave v Manhattane pasažieri prvej a druhej triedy podstúpili kontrolu a prehliadku ešte na palube. Ostatných ktorých bola vždy väčšina prepravili na Ellis Island. Podľa dochovaných štatistík iba dve percentá imigrantov vrátili späť do vlasti. Prisťahovalci sa počas pobytu na ostrove stravovali v priestranných jedálňach, do ktorých sa naraz zmestilo až 1200 ľudí. Po zrealizovaní kontroly zdravotného stavu a vybavení potrebných formálnych dokumentov sa väčšina imigrantov preplavila cez rieku Hudson do New Jersey a New Yorku kde aj majoritná časť z nich ostala. Podľa prameňov databázy Ellis Island bolo pre Malachovčanov cieľovým miestom v USA najmä mesto West Seneca na predmestí Buffala v štáte New York. 

        Ellis Island - zdravotná kontrola očí                                          Ellis Island - celkový pohľad 

Ellis Island - prijímacia hala

     Uvediem aspoň dva konkrétne príklady z Malachova, ktoré sa zachovali v podžupanských písomnostiach a ukazujú nám aké formálne náležitosti bolo potrebné pred vysťahovaním spísať. Ide o Andreja Riečana a Zuzanu Kapustovú, ktorí vycestovali v období monarchie pred prvou svetovou vojnou za prácou do Spojených štátov amerických.

     Zápisnica spísaná v Radvani 14. februára 1910 hovorí doslovne toto: „Dnešného dňa sa dostavil Andrej Riečan obyvateľ Malachova a žiada o vystavenie cestovného povolenia na vycestovanie za prácou do Ameriky. Bol poučený na základe nariadenia ministra vnútra č. 9573/908, že v Spojených štátoch severoamerických hospodárske ťažkosti stále pretrvávajú a že vysťahovalci nemajú možnosť dostať sa k práci a k zárobku a keď minú svoje peniaze, nemajú nárok na žiadnu podporu alebo zaopatrenie a nemajú sa ani ako dostať domov. Nato menovaný tvrdí, že má v Amerike štyroch bratrancov, ktorí sa už v predstihu postarajú aby mal prácu a že od svojho úmyslu neodstúpi. Tým sa zápisnica uzatvára. Podpísaný žiadateľ Andrej Riečan, Ján Pažítka richtár a D. Kneppo notár“.[1] O niekoľko dní neskôr  bolo úradne zdokumentované prehlásenie nasledujúceho znenia: „Ja dolu podpísaný Juraj Zvada obyvateľ Malachova ako svokor k vysťahovaniu sa chystajúceho Andreja Riečana, vyhlasujem, že v prípade, že by manželka môjho zaťa Andreja Riečana, Zuzana Zvadová – moja dcéra, v dôsledku choroby nemohla 5 detí vydržiavať a opatrovať, tak si považujem za povinnosť sa o tieto postarať. V Malachove 21. februára 1910. Podpísaný Juraj Zvada krížikom, ďalej richtár Ján Pažítka a notár D. Kneppo“.[2] Toto prehlásenie nadobudlo v ten istý deň aj úradnú podobu vo forme obecného potvrdenia, ktoré obec v zastúpení richtára a obvodného notára vydalo Andrejovi Riečanovi. V ňom boli uvedené mená detí mladších ako 16 rokov, tomto prípade to boli: Andrej - 13 ročný, Júlia - 11 ročná, Ján – 7 ročný, Juraj – 5 ročný, Zuzana – 4 mesačná a tiež meno a vek ich tútora: Zvada Juraj – 57 ročný. Už o deň neskôr 22. februára 1910 mu bol vystavený pas (cestovné povolenie) na vysťahovanie, ktorý plnil funkciu zákonného potvrdenia a pozmeňovanie alebo falšovanie bolo trestné. Pas mal formu karty respektíve tabuľkového formulára, ktorý zahŕňal základné osobné údaje ako meno, priezvisko, povolanie, stav, bydlisko, vek a náboženstvo emigranta. Ďalej informácie týkajúce sa vojenskej služby, pracovnej pozície, cieľa cesty (konkrétne West Seneca, Amerika) a keďže v tej dobe sa nevyužívala fotografia aj slovný popis osoby. Táto časť pasu je mimoriadne zaujímavá, pretože nám aj po viac ako 100 rokoch dáva možnosť získať predstavu o osobe, ktorú by sme sa inak nedozvedeli najmä ak v rodinnom archíve chýbajú fotografie dotyčnej osoby. Aby som bol adresný tak sa pozrime ako opísali úradníci Andreja Riečana: postava – stredná, tvár – guľatá, vlasy – hnedé, brada – oholená, oči – svetlohnedé, ústa – plné. Do USA pricestoval už 30. marca 1910.

     V Štátnom archíve v B. Bystrici vo fonde podžupanských písomností sú uložené aj ďalšie pasy (cestovné povolenia), ktoré boli vystavené Malachovčanom v dobe Rakúsko-Uhorska. Ich forma je identická s vyššie uvedeným príkladom Andreja Riečana. Tu sú ich mená:

          meno                                vek                rok vysťahovania

Riečan Ján                         32                          1909

Kapustová Zuzana             36                           1909

Dobrota Ján                       37                          1909

Dobrota Mária                   31                          1911

Brzula Juraj                       35                          1910

Brzula Juraj                       40                          1914

Dobrík Juraj                      26                          1910

Haring Juraj                       32                          1910

Krnáč Andrej                    32                          1910

Dobrota Zuzana                26                          1913

Cestovné povolenie (pas) z roku 1911 vystavené na meno Dobrota Mária rod. Trňan

     Druhým príkladom je vysťahovanie Zuzany Kapustovej rod. Králik spolu so štyrmi deťmi (Ján – 10 ročný, Anna – 9 ročná, Andrej - 5 ročný, Amália - 2 ročná) za svojím manželom Jánom Kapustom. Túto jej druhú cestu do USA (prvýkrát pricestovala do USA v júli 1905)[3] môžeme pomerne dobre zdokumentovať na základe archívnych materiálov. Hneď prvý zachovaný prameň je jedinečný pretože ide o list, ktorého odosielateľom je Kráľovská holandská lodná spoločnosť Holland-America Line, ktorá prepravovala emigrantov na trase Rotterdam – New York. Tento list, ktorý bol adresovaný Zuzane Kapustovej bol napísaný v pobočke holandskej spoločnosti vo Viedni dňa 19. júla 1909. A čo je neobvyklé bol písaný v slovenskom jazyku tej doby a preto stojí  za pozornosť si ho prezentovať v pôvodnom znení takmer celý:

     „Pani Susanna Kapuszta, Malachow z Zólyom Radvány

     Davame Vám na vedomost, že je pre Vás jedna šifkarta v Amerike kupena, tojest pre jednu dorostlu a šteri ďeti z Budapest do Rotterdamu na železnici v III. klasi a z Rotterdamu na šifu III. klasi do New-Yorku. Šifkartu aj kartu železnicnu z New-Yorku do Buffalo NY dostanu keď do Rotterdamu pridu.

     Keď bi Vaši známi chceli na jednom šifu cez Rotterdam cestovať, nech pošlu 20 korún zavdavek, že bi sme mohli pre nich na šifu miesto nahotoviť: tito 20 korún sa s celej ceni odrátajú, a jak bi ste necestovali, to sa ti 20 koruni celkom nazad daju.

     Každu sobotu jeden dvašrubni šif z Rotterdamu odchoďi a preto cestovnici maju na pondelok lebo utorok rano ve Vidňi buť.

     Keď náš list prijali, odpišu, kedi chcú cestovať, a mi pre ňich na šifu miesto nahotovime. Keď do Vidňa prindú, preukážu bez strachu našu červenu cedulu na štacii, a jeden človek s červenu čapku (hordár).kteri pri vychodu stoji, hneť Vás odprovaďi do našej kancelarie, jak mu len slovo Rotterdam alebo NASM [4] povieťe.

     Očekavame Vašu odpoveď a pozdravujeme Vás s veškerú uctú

                                                                                                          Hollandsko-Amerikánská Linija“

Kópia tzv. plavebného listu adresovaný Zuzane Kapustovej

     V poznámke pod textom je dopísané že je potrebné pri vstupe do USA preukázať 25 dolárov (125 korún). Cestovné povolenie bolo tejto rodine vystavené 21. júla 1909. Ak sú vyššie uvedené údaje správne tak z Rotterdamu vyplávali na lodi Nieuw Amsterdam v sobotu 14. augusta a v prístave v New Yorku sa vylodili v pondelok 16. augusta 1909. Cieľom ich ďalšej cesty na pôde USA bolo predmestie Buffala v štáte New York West Seneca 517 Ridge Road, kde v tej dobe ich manžel a otec Ján Kapusta býval.[5] A ešte jedna malá drobnička na záver. Najmladšia dcéra dvojročná Amália, ktorá cestovala s nimi mala americké občianstvo, pretože sa narodila počas prvého pobytu rodičov v USA a automaticky teda získala toto občianstvo.

     Prvá svetová vojna emigráciu zabrzdila ale po jej skončení sa vysťahovalectvo opäť obnovilo. Cieľom ciest vysťahovalcov boli teraz predovšetkým krajiny Latinskej Ameriky a západná Európa (emigrácia do USA bola radikálne obmedzená). Slováci už na začiatku 20. rokov prechádzali tentoraz cez Prahu do západoeurópskych prístavov. Československá vláda a Ministerstvo sociálnej starostlivosti vnímala vysťahovalectvo ako problém politický, sociálny ale najmä hospodársky. Preto v roku 1922 schválila vysťahovalecký zákon, ktorý považoval za vysťahovalca každého, kto odchádzal z územia ČSR do cudziny, aby tam hľadal obživu. Zákon zabezpečoval slobodu vysťahovalectva, ktoré bolo limitované len u mužov vo veku od 17 do 40 rokov, tí museli mať povolenie Ministerstva národnej obrany. Ďalej každý emigrant musel získať vysťahovalecký pas. Ministerstvo sociálnej starostlivosti regulovalo emigráciu a poskytovalo informácie o podmienkach vysťahovalectva. Zároveň vydávalo aj rôzne usmernenia a obmedzenia týkajúce sa okolnostiam a pomerom samotnej emigrácie. Jeden príklad kedy vydalo obmedzenie cestovať do Argentíny pre ženy bez mužského sprievodu aby sa zabránilo možnému zavlečeniu na účely prostitúcie.[6]

     Zákon nedovoľoval najímať robotníkov do mimoeurópskych krajín a toto najímanie sa mohlo uskutočňovať iba prostredníctvom verejných sprostredkovateľní práce. Robotníci tak neboli vystavení napospas nesvedomitosti agentov a cudzích zamestnávateľov. Každý kto odchádzal do cudziny za prácou musel pred odchodom získať písomnú pracovnú zmluvu.

      Na zmiernenie nezamestnanosti v poľnohospodárstve sa dohodla vláda ČSR a Francúzska, že prijme Francúzsko pre rok 1923 desať tisíc poľnohospodárskych robotníkov najmä pre stredné statky, kde budú zamestnaní maximálne po dvadsať ľudí.[7] Toto vysťahovalectvo bolo usmerňované a prebiehalo na základe medzištátnej zmluvy medzi oboma štátmi z roku 1920. V súlade s ňou boli československí občania najímaní hromadne alebo individuálne a boli zrovnoprávnení s francúzskymi robotníkmi z hľadiska miezd a zdravotného a sociálneho poistenia.

     Opäť malý príklad z Malachova. Francúzske ministerstvo poľnohospodárstva vydalo v roku 1928 dopyt na dodanie 200-300 odborných drevorubačov a paličov dreveného uhlia. Z Malachova sa prihlásil:

- Ján Hano, Malachov č. 56, drevorobotník

- Pavel Dobrota, Malachov č. 61, drevorobotník

- Ondrej Štesko, Malachov 68, drevorobotník

Za celý obvod notariátu sa prihlásilo iba 7 robotníkov. Tento zoznam prihlásených robotníkov (drevorubačov) do Francúzska bol vyhotovený obvodným notárom v Radvani 24. februára 1928.[8]

    Nasledujúci text sa venuje problematike našich rodákov (emigrantov z Malachova) na základe skúmania  historických skutočností a súvislostí a to najmä archívnych prameňov fondu Obvodného notárskeho úradu Radvaň (ŠA BB) v kombinácii s využitím databáz Ellis Island, Staatsarchiv Bremen a Centro de Estudios Migratorios Latinoamericanos.  Štruktúra textu je stratifikovaná do štyroch celkov podľa zdroja získaných informácií. Prvý a druhý celok korešponduje s nadpisom tejto témy  to znamená bude sa niesť v duchu lodných spoločností a najmä lodí na ktorých obyvatelia Malachova cestovali do cudziny. Za názvom lode je uvedená jej stručná charakteristika s jej vyobrazením a pod tým zoznam emigrantom z Malachova s bližším datovaním ich cesty. Východiskom tretieho a štvrtého celku sú rozsiahle administratívne písomnosti Obvodného notárskeho úradu Radvaň a v nich najmä evidencia pasov 1923-1935, evidencia obyvateľov obvodu notárskeho úradu, ktorí získali cestovný pas pre vysťahovanie a nakoniec je to evidencia prostriedkov vysťahovalcov. 

Ďalšie súvisiace články

• Parné lode a emigranti z Malachova

• Lodné spoločnosti

• Evidencia cestovných pasov 

• Evidencia prostriedkov vysťahovalcov a tých, ktorí získali pas pre vysťahovanie