Juraj Radvanský obeťou prešovského krvavého súdu

    Celé 17. storočie bolo v Uhorsku poznačené stavovskými povstaniami a zápasom s Turkami. Príčiny odporu uhorskej šľachty treba hľadať v snahách vládnucich Habsburgovcov o centralizáciu ríše bez podielu nobility a obmedzení stavovských privilégií, zakotvených už v Zlatej bule kráľa Ondreja II. z roku 1222 (napr. právo na odpor uhorskej šľachty voči panovníkovi). Vplyvom postupujúcej reformácie mali protihabsburgské povstania aj charakter boja o náboženskú slobodu.

     V roku 1678 vypuklo v Sedmohradsku už piate veľké protihabsburgské povstanie. Do jeho čela sa postavil kežmarský šľachtic Imrich Tököli, ktorému sa za podpory Francúzska, Poľska a predovšetkým Osmanskej ríše podarilo zmocniť takmer celého územia súčasného Slovenska. V roku 1682 sa nechal korunovať za uhorského kráľa „Horného Uhorska“ ako vazal Osmanskej ríše. Po porážke tureckých vojsk pri Viedni roku 1683 bolo toto povstanie postupne potlačené a samotný Imrich Tököli sa uchýlil do tureckého exilu. Po porážke povstaleckých vojsk bol v Prešove zriadený mimoriadny súd pod vedením generála Antonia Caraffu. Týmto stanným súdom v dňoch od 05. marca do 12. septembra 1687, vykonávaným vojenskými predstaviteľmi habsburskej ríše, bolo odsúdených a pre výstrahu popravených 24 uhorských mešťanov a šľachticov, ktorí udržovali styk s posledným miestom povstaleckého odporu v Mukačeve. Obvinili ich zo spolupráce so zvyškami Tököliovských povstalcov a z vykonštruovanej prípravy nového povstania. Počas vyšetrovania boli podrobení mučeniu a nakoniec krutým spôsobom popravení. Na popravisku im boli odťaté pravé ruky, potom im sťali hlavy a ich rozštvrtené telá povešali pri štyroch bránach mesta na výstrahu. Tieto popravy vošli do dejín pod názvom ako prešovské jatky. V roku 2017 sme si pripomenuli 330. výročie začatia tohto procesu.

Pamätník obetiam prešovských jatiek na evanjelickom kolégiu v Prešove. (Zdroj: TASR/Milan Kapusta)

    Medzi obžalovanými a nakoniec aj popravenými bol aj člen významného šľachtického rodu vo Zvolenskej stolici Juraj Radvanský, medzi ktorého dedičné rodové majetky patrili Radvaň, Pršany, Skubín, Jabríková, Králiky a tiež aj Malachov. Juraj Radvanský narodený v roku 1645 bol jedným z predstaviteľov evanjelickej opozície uhorskej šľachty. Aktívne sa zúčastňoval na stoličnej správe, keď v rokoch 1664 až 1681 zastupoval Zvolenskú stolicu na uhorských stavovských snemoch. Ako jeden z predstaviteľov hornouhorského zemianstva sa zúčastnil v roku 1674 vystúpenia magnátov proti Habsburgovcom, nazvaného ako Vešeléniho sprisahanie. Po jeho odhalení boli predstavitelia tohto hnutia postavení pred mimoriadny súd v Bratislave. Juraj Radvanský bol tiež predvolaný, niekoľko mesiacov väznený a nakoniec pre nedostatok dôkazov bol omilostený. Ďalšie Tököliho stavovské povstanie sa mu však už stalo osudným. Počas tohto povstania proti Habsburgovcom nadviazal písomný kontakt s Tököliho manželkou Helenou Zrínskou, ktorá bránila poslednú pevnosť povstalcov v Mukačeve. Táto korešpondencia Juraja Radvanského sa stala zámienkou na jeho obvinenie z velezrady. Bol postavený pred prešovský vojenský tribunál a odsúdený na smrť. Pri výsluchu bol podrobený trýznivému mučeniu, na následky ktorého umrel v žalári. Po smrti bol sťatý a rozštvrtený podobne ako ostaní obžalovaní. Za dátum jeho smrti je vo viacerých prameňoch uvádzaný buď 18. alebo 22. apríl 1687. Prameňom poznania tejto tragickej udalosti je dielo Jána Rezika z roku 1710, ktorého názov znie: Theatrum Eperiense publicum seu Laniena Eperiensis (Verejné prešovské divadlo alebo prešovská jatka).[1] Ján Rezik bol rektorom a profesorom prešovského kolégia a zároveň očitým svedkom udalostí. Posledné okamihy života Juraja Radvanského opísal takto:

     „Jur Radwanski, uhorský šľachtic, právom spomínaný medzi boháčmi. Veľké množstvo zlata a striebra, dediny, lesy a mestá mu slúžily. So stránky mravnej človek tichý, prívetivý a taký ďaleký od vyvolávania a roznecovania nepokojov, že sa mečom málokedy opásal, nie že by ho bol zdvihol proti niekomu, ani len v (týchto) najbúrlivejších časoch nie. Práva starého zemepána a vernosť k nemu zachovával a mal v úctivosti i vtedy, keď proti vzrastajúcej moci Rakúska v Uhorsku skoro každá myseľ a každá zbraň bojovala, a aby ho ani nenútili proti nemu bojovať, bohatými darúnkami získal si predných dôstojníkov Thököliho, ktorí mu potom dali pokoj, lebo si mysleli, že svojou pokojamilovnosťou neprispeje k víťazstvu ničím. Jednako stihlo ho zlo, akého sa ani báť nemal, o ktorom sa mu ani nesnívalo; to sa prihodilo i jemu, čo najprednejším.

     V mesiaci februári priviezli ho do Prešova a, pozbaviac ho záprahu i ostatných vecí, čo mal, uväznili a nútili odpovedať na rozličné otázky pred sudcami na radnici; potom ho vytiahli na škripec. Tu ho za viac hodín tak neľudsky rozpínali, piekli, driapali a trápili, že ho táto krutosť všetkých síl pozbavila, lebo neušetrili ho ani jedného spôsobu mučenia, akým bývajú trestaní otcovrahovia, kráľovrahovia a akých zločincov si len predstaviť možno. Diváci spozorovali, že telo jeho bolo také spálené, ako býva pečená hovädzina.] V nevýslovných bolestiach a útrapách sa svieral za mnohé dlhé dni na holej slame na zemi tento kedysi najšťastnejší medzi ľuďmi, teraz najúbohejší bedár, hodný sľutovania všetkých, vyjmúc tých, ktorí ho utýrali a utýrať dali, najmä sudcov a katov.

     Ešte kým bol pri dobrej pamäti, predvídajúc smrť, úpenlive a prenikave v plači si prosil nejakého kňaza zo svojho náboženstva, aby mu — keď sa v toľkej utrápenosti sám nijako nemohol potešiť — primeranými slovami útechy zaháňal príšery zúfalosti a ubiedenú dušu, nad ktorú väčšej starosti umierajúci nemá, modlitbou a požívaním sv. Večere ku Kristu obracal a priviedol. Ale kým bol pri dobrej pamäti, nedopriali mu tejto, na prahu života a smrti takej prepotrebnej a nevyhnutnej útechy. Až keď už bolo vidieť na ňom, že v pekelných mukách a krutých bolestiach tratí pamäť, povolili luteránskemu kňazovi, aby ho navštívil. No márna bola jeho návšteva, lebo ho muky už pozbavily vedomia: nevedel, čo hovorí, ani tomu nerozumel, čo mu hovorili iní [temná noc smrti zastrela jeho smysly]. Tak ho stonajúceho, horekujúceho, každou ľudskou dušou opusteného osud preniesol — ako by na rukách — inam, pozbavil života, ktorý mu v tomto súžení a trápení iste nemohol byť milý; no potupy, ktorá čakala na živého, nemohol ho sprostiť ani po smrti. Lebo čo bolo najžalostnejšie — špinavé ruky katov a katových paholkov ho vyvliekly z ohavných dier väznice, na vozík vyložily, a kým ostatní pešo šli na popravište, jeho vyviezol šarha. Keď ho s voza sňali, položili na nosidlá a niesli na katovské lešenie, tu hodili ním ako červami žratým hoviadkom na klát, aby ho rozsekali. Takto ho zhanobiac, najsamprv mu odsekli pravicu, potom mu o vlasy katovi paholci priviazali povraz, za ktorý ho mali vytiahnuť a tak nastaviť, aby sa mu šija mečom dala preťať. A keď o povraz priviazané vlasy neuniesly ťarchu tela a sa odtrhly, spustily mu povraz až pod uši, tam hlavu previazali a tak postaviac telo, odťali mu hlavu. Hovoria, že sám poľný kat sa veľmi pohoršoval a hneval, že tak hnusne a špatne zachádzali s človekom prirodzenou smrťou už umrevším. Jeho rozsekané telo bolo také, aké býva dopoly upečené mäso. Čo všetko nepodnikol syn tohoto Radwanského, aby dostal a hocikde pochoval rozštvrteného otca, no nedostal ničoho.“[2]

Železný hrot, na ktorý bola nastoknutá sťatá hlava Juraja Radvanského po poprave v Prešove. Hrot spolu s hlavou priniesol späť do Radvane Jurajov syn Ján Radvanský. Železný hrot bol potom uložený v tzv. Rákociho sieni v kaštiely v Radvani.

    Ján Radvanský, syn popraveného Juraja bol tiež ako účastník povstania spolu s otcom postavený pred súd ale po poprave otca bol omilostený. Mŕtve otcove telo mu však odopreli vydať. Telá obetí nemohli byť pochované podľa cirkevného obradu, časť popravených bola pochovaná na prešovskom predmestí, časť v krypte v Kecerovských Pekľanoch a ostatní boli pochovaní pod vežou súčasného rímsko-katolíckeho kostola vo Svinej neďaleko Prešova. Pod tou renesančnou kostolnou vežou boli tajne pochované štyri telá obetí prešovských jatiek. Medzi nimi bolo aj telo Juraja Radvanského, ktorého sem uložili spoločne s Jánom Bertókom, Gabrielom Palásthym a Andrejom Keczerom. Zásluhu na tom má predovšetkým sestra posledne menovaného Klára rod. Keczerová, ktorá bola v tom čase majiteľkou jednej svinianskej kúrie. Podobne ako Ján Radvanský aj ona sa bezúspešne snažila získať telo svojho popraveného brata. Spoločne s Jánom Radvanským podplatili katových pomocníkov a tajne ich pochovali vo svinianskom, vtedy ešte evanjelickom kostole. Keďže v rovnaký deň boli okrem Juraja Radvanského popravení aj Ján Bertók a Gabriel Palásthy, aj ich telá boli uložené v rovnakom hrobe. V obci Svinia v roku 1930 pri oprave kostolnej veže natrafili na ľudské kosti. Na základe svedectva a údajov z Rezikovho diela začala deväťčlenná komisia robiť vykopávky priamo pod vežou. Tam v sotva metrovej hĺbke skutočne objavila zvyšky dubových rakiev a v nich zvyšky kostier štyroch osôb, ale len s troma lebkami. Hlavu Juraja Radvanského totiž vzal syn Ján domov do Radvane a tam ju uložili v rodinnej krypte. Odborný výskum jednoznačne potvrdil pravosť obetí a identifikoval ich ako telá štyroch mučeníkov z prešovských jatiek. Kosti boli potom prevezené do Prešova a slávnostne uložené v medenej rakve do krypty evanjelického kostola neďaleko prešovského kolégia (mrežované dvere na ľavej strane hlavného vchodu). V tejto rakve sú kosti štyroch obetí prešovskej jatky: Andreja Keczera, Juraja Radvanského, Jána Bertóka a Gabriela Palástyho. Na medenej rakve je latinský nápis: z jednej strany mená obetí, na druhej strane výpoveď z Písma: „Veď ste umreli a Váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“[3]

Kostol narodenia Panny Márie v obci Svinia, kam boli po poprave tajne uložené telá štyroch obetí, medzi nimi aj Juraja Radvanského.

     Po poprave boli všetky majetky Juraja Radvanského skonfiškované v prospech eráru a stali sa vlastníctvom koruny, ktoré spravovala kráľovská komora. Až v roku 1697 získal naspäť zhabané majetky syn Ján Radvanský za verné služby voči panovníkovi. Leopold I. mu zároveň prinavrátil všetky práva, ktorými disponovala jeho rodina. Svedectvo o tom nájdeme v listine zo dňa 20. februára 1697 v takomto znení:

     Ad intimationem Camerae Aulicae Donatio Super Bonis Radvanszkianae Filialibus Joanni Radvanszky collatis.

     Nos Leopoldus Memoriae commendamus Quod Nos cum ad nonnulorum fidelium Nostrorum humillimam Supplicati(onem) Nostrae propterea factam Maiestati tum vero attentis et consideratis fidelitate, ac fidelium Servitiorum meritis fidelis Nostri Egregii Joannis Radvanszky quae ipse Sacrae primum memorati Regni Nostri Hungariae Coronae et deinde Maiestati Nostrae pro locorum et temporum odrictate atque occasionum exigentiae fidelibet exhibuit ac impendit Seseque imposterum quoque pari fidelitatis Studio exhibitur et impensur pollicetur Bona Universa Georgii quondam Radvanszky dicti Joannis Radvanszky Genitoris his Superioribus temporibus sex filium Nostrum Regium apprehensa totales Sulicet, et integras oppidum et Possessiones Radvan, SzKubin, et Malacho, item ratam Portionem in Jabrikova seu Taiova sic dictis prout et onum Molendinum infra Possessionem Kiralyfalva dictam Situatum in Comitatu Zoliensi existen(tem) habit(ur) una cum Universis Earundem appertinentiis Curiis Nobilitaribus Allodiis Macellis Educillis immunitatibus coeterisque praerogativis antehac perdictum olim Georgium Radvanszky Eiusdem Praedecessores legitime possessis (?pecunia) tamen aestimate et in Sortem Quanti pecuniarii per Cameram Nostram Aulicam acceptata Nobili Dnae Joannae Catharinae Mariassy dicti olim Georgii Radvanszky Relictae Viduae Genitrici ipsius Joannis Radvanszky Super Bonis iisdem in Tredecim Mille Quadringentis et Quinquaginta florenis Hungaricalibus inscripta praetensione reservatoque pro Camera Nostra Novizoliensi lapidum fusilium, vulgo Hochstein et Sylvarum in Eodem territorio Situatarum quae quidem Jure Montano pro Cultura fodinarum Mineralium dictae Camerae Nostrae per se competerent in perpetuum Usum fructum Eidem Joanni Radvanszky peoque Masculino nec non eo deficiente Eiusdem Joannis Radvanszky foemines sexu ac iis etiam non existentibus coeteris Catharinae Radvanszky praefati Joannis Radvanszky Sororis Carnalis et Merinae Universis Posteritatibus haud ita pridem restituta.

     Totum item et omne Ius Nostrum Regium si quod in iamfatis Universis Bonis Radvanszkianis Curiis praeterea Nobilitaribus, et Allodiis ac Eorundem praetactis Universis, et Singulis appertinentiis omnino in antelato Comitatu Zoliensi existen(tis) habitis, etiam aliter qualitercunque haberemus aut eadem eaedem et idem Nostram ex quibuscunque causis Viis modis et rationibus concernerent Maiestate simul cum cunctis suis utilitatibus et pertinentiis quibuslibet, terris scilicet arabilibus, cultis et incultis /:Sbylus:/ Molendinis et Eorum Locis generaliter vero quarumlibet obilitatum et pertinentiarum suarum integritatibus quonis Nominis vocabulo vocitatis Sub suis veris metis et antiquis limitibus existen(tes) ad praedeclarataque Bona de Jure et ab antiquo spectan(tes) et perticaere debentibus prouti scilicet Eadem Universa Bona per Supratactum quondam Georgium Radvanszky possessa, ac aexpost per praenotatum Filium Nostrum Regium apprehensu memoratoque Joanni Radvanszky restituta esse dignoscuantur, ipsi Joanni Radvanszky, haeredibusque et Posteritatibus Eiusdem primo quidem Masculini iist vero deficientibus, vel non existentibusetiam foeminini Sexus iisque pariter deficientibus reliquis antelatae Catharinae Radvanszky Sororis uti praemissum est.

     Eiusdem Carnalis et Merinae Universis Posteritatibus vigore Benignae Resolutionis Nostrae Caesareo – Regiae Die 20. Mensis Februarii Anni modo labentis 1697 infrascriptum per Cameram Nostram Aulicam Cancellariae Nostrae Hungaricae ibidem Aulicae Decretaliter intimatae Jure perpetuo et irrevocabiliter dedimus donavimus et contulimus, Imo damus donamus et conferimus eo, quo praemissu est Iure et Conditionibus pro praefata Camera Nostra Novizoliensi reservatis perpetuo et irrevocabiliter tenen(tem) possiden(tes) pariter et haben(tes). Salvo Iure alieno praesertim vero Ecclar? DEI. Harum Nostrarum Secreto sigillo Nostro quo ut Rex Hungariae utimur impendenti communitarum Visione/Regione et testimonio Literarum Quas Nos in formam Primilegii Nostri redigi faciemus dum Nobis in Spee fuerint reportatae. Datum in Civitate Nostra Vienna Austriae Die 20. Mensis Februarii Anno Domini 1697. Regnorum Nostrorum.[4]

Preklad:

     Donácia Jánovi Radvanskému, potomkovi rodiny Radvanskej udelená Princovou Komorou (úradom, ktorý zastával princ).

     Ja, Leopold pre večnú pamäť zverujem, že spoločne s mnohými vernými prijali sme pokornú požiadavku a posúdili vernosť a verné skutky v službe Korune Kráľovstva Uhorského od nášho verného Jána Radvanského ktorý na mnohých miestach a v mnohých časoch v prípade núdze svoju vernosť preukázal a v neposlednom rade ktorý stále svoju usilovnosť neváhal využiť. Totiž tento syn po nebohom Jurajovi Radvanskom spolu s ďalšími piatimi synmi nášho Kráľovstva neváhal požiadať o udelenie práv predtým jeho otcovi prislúchajúcich, totižto práva na celé mestečká a usadlosti Radvaň, SKubín¸ Malachov, tiež na časť usadlosti v Jabríkovej, inak zvanej v Tajovej taktiež spolu s jedným mlynom niže usadlosti Kiralyfalva (Kráľová) zvanej postaveným, položeným v župe Zvolenskej a tieto práva priznať žiada spolu so všetkými výhodami plynúcimi z vlastníctva týchto práv, a to užívanie šľachtických kúrií, panských majetkov, hostinca a iných úžitkov spomenutých v starších listinách o výnose práv pre nebohého Juraja Radvanského a jeho predchodcov legitímne nadobudnutých. Za ktoré práva zložila podľa kráľovského výmeru urodzená pani Jana Katarína Mariássy, vdova po nebohom Jurajovi Radvanskom a matka prvšie menovaného Jána Radvanského dovedna trinásťtisíc štyristo päťďesiat Uhorských florénov do rúk Banskobystrickej Komory na zakúpenie míľníkov, ľudovo zvaných „Hochstein“ na označenie Stolici patriaceho lesa a na zakúpenie lesov v prv zmienenej oblasti situovaných, ktoré podľa banského práva stáli nad baňami určenými na ťažbu minerálov, ktoré (bane) teraz Komora podľa večne platného práva udelila do užívania spolu so všetkými výťažkami a ziskami Jánovi Radvanského a jeho mužským potomkom, taktiež aj ženským potomkom v prípade, že mužských mať nebude a v prípade, že potomkov žiadnych mať nebude, rozhodla komora, že úžitky pripadnú Kataríne Radvanskej, telesnej sestre prv menovaného Jána Radvanského a tiež na večné veky jej potomkom nech sú v takom prípade udelené.

     Celé toto, spolu so všetkými zákonmi nášho kráľovstva, teda všetky dobrodenia ustanovené rodine Radvanských, šľachtické kúrie a majetky, tiež ich univerzálne i súkromné držby v tejto stolici Zvolenskej existujúce, taktiež iné, ktoré by sa im Kráľovská výsosť v budúcnosti rozhodla udeliť spolu so všetkými úžitkami a držbami, nech vcelku pokope drží táto rodina, ktorej meno jasne znejúce vyzdvihol už Juraj Radvanský, minulý majiteľ týchto pozemkov, ktorý dodatočne skrze svojich potomkov, najmä však Jána Radvanského naspäť nadobudol stratené majetky svojich predkov, a ktoré Jánovi dediči a potomkovia buďto v línii mužskej nech držia, alebo pri jej neexistencii ženská línia Jána nech ich zdedí a v prípade, že žiadnych potomkov nebude, nech teda pozemky prevezme Katarína Radvanská, jeho sestra, tak je tu totiž stanovené.

     Toto rozhodnutie bolo z milosti nášho cisára a kráľa dňa 20. mesiaca februára roku 1697 udelené a podpísané Kanceláriou Princovskej Komory Kráľovstva Nášho Uhorského, taktiež právo večné a neodvolateľné odovzdávame a udeľujeme, všetko prvšie menované darúvame, odovzdávame a prideľujeme za vyššie uvedených podmienok zo strany Komory našej Novozvolenskej (rozumej „Banskobystrickej“). Zmienené právo bolo pred zhromaždením prečítané a našimi tajomníkmi našou pečaťou, ktorú nám Uhorský Kráľ udelil potvrdené, na znak čoho sme vydali svedeckú listinu, ktorú sme riadne v zhromaždení urodzených prečítali. Dané v meste Viedeň v Rakúsku dňa 20. februára Roku Pána 1697 Naším Kráľom Leopoldom.[5]

Listina Leopolda I. zo dňa 20. februára 1697, ktorou panovník prinavrátil Jánovi Radvanskému a jeho dedičom všetky predošlé práva a majetky. MOL A 57 24 239, E 227 15 137

     Ján Radvanský (narodený r. 1666 v Batizovciach) pokračoval potom v otcových šľapajach ako verejný činiteľ. V roku 1703 sa ako podžupan Zvolenskej stolice pridal k stavovskému povstaniu Františka II. Rákocziho, ktorého bol blízkym spolupracovníkom. Po potlačení povstania sa uchýlil so svojou rodinou do Poľska. Až v roku 1711 po uzavretí Satumárskeho mieri a amnestii sa vrátil do Uhorska, kde sa stal podžupanom Zvolenskej stolice. V rokoch 1712 až 1715, 1722 až 1729 bol vyslancom Zvolenskej stolice na uhorských snemoch. Ján Radvanský zomrel dňa 07.04.1738 v Radvani.

Caraffov meč, ktorým v roku 1687 sťali počas Prešovských jatiek 24 mešťanov a šľachticov Uhorska. (zdroj: TASR/Milan Kapusta)

Caraffova väznica je historickou pamiatkou v gotického štýlu. V minulosti tu bolo nespravodlivo uväznených a odsúdených 24 uhorských zemanov a mešťanov. (zdroj: pamiatkyslovenska.wordpress.com)