Historický vývoj mapovania Malachova do prvej polovice 18. storočia

     Počiatky vo vývoji mapovania Uhorska sú späté s najstarším zachovaným mapovým zobrazením Slovenska na mape "Tabula Hungariae“, ktorej autorom bol kanonik talianskeho pôvodu Lazar Rosetti. Mapu zostavil v roku 1513 ale vydaná bola až po jeho smrti v roku 1528. Mapovanie a zbieranie podkladov mu trvalo viac ako 10 rokov. Jediný dodnes zachovaný exemplár (s rozmermi 55 X 78,5 cm) Rosettiho diela  známejšej pod názvom Lazarova mapa je jemne kolorovaný akvarelovými farbami. Stojaté vody sú okrové, ale brehy vôd sú lemované belaso. Stromy sú zelené a kopčeky sivé a tieňované sú tak, akoby boli osvetlené od východu. Sídliská sú temer všetky ružové a strechy budov červené. Mapa nesie latinský názov Tabula Hungariae ad quatuor latera per Lazarum quondam Thomae Strigonien. Cardin. Secretariu. virum expu. congesta. a Georgio Tanstetter Collimitio reuisa auctiorq. reddita. atque iamprimu. a Jo. Cuspiniano edita Serenissimo Hungariae et Bohemiae Regi Ferdinando principi et infanti Hispaniarum, Archiduci etc. sacra auspitio maiestatis suae, ob reip. Christiane usum, opera Petri Apiani de Leyssnigk Mathematici Ingolstadiani invulgata Anno Dni 1528.[1]

Mapa Lazara Rosettiho z roku 1528

     Obraz Uhorska je na Rosettiho mape pootočený viac ako o 45° doľava a z topografického hľadiska mapa zachytáva 260 slovenských miest, hradov a dedín, ktorých názvy sú zapísané väčšinou v slovenskom jazyku. Z okolia Malachova sú na mape zobrazené iba väčšie sídla a to neďaleká Radvaň a Banská Bystrica. Lazarova mapa napriek svojej chybe s pootočeným obrazom predstavovala na svoju dobu dokonalé dielo a v priebehu 16. storočia slúžila ako podklad mnohým ďalším mapám.

Detail Lazarovej mapy s farebným označením Radvane a Banskej Bystrice

     Žiadna z množstva máp od rôznych autorov v priebehu 16. a 17. storočia žiaľ nezobrazuje Malachov, keďže išlo prevažne o mapy väčších mierok. V roku 1682 bolo vydané mapové dielo cisárskeho inžiniera Joannesa Alexandra Reinera, ktoré je v danej dobe najpodrobnejším záznamom o vtedajšom osídlení v krajine. Je veľkou škodou, že Malachov na nej absentuje keďže niektoré okolité obce sú zaznamenané (Kremnička, Radvaň, Iliaš, Vlkanová, Badín, Jakub, Uľanka atď.).

Mapa J. A. Reinera z roku 1682

     Za dosiaľ najstaršie zobrazenie Malachova na mape môžeme považovať dielo Andreasa Organistu z roku 1703. Ide o mapu oblasti siedmych stredoslovenských banských miest (Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kremnica, Pukanec, Nová Baňa, Ľubietová, Banská Belá), ktoré medzi sebou založili zväz siahajúci až do 14. storočia.   

Mapa oblasti siedmych stredoslovenských banských miest z roku 1703. Prvé známe mapové označenie Malachova

     Na mape bolonského rodáka L. F. Marsiliho, pri ktorej nevieme presne určiť kedy vyšla (uvádza sa vydavateľské rozmedzie rokov 1710-1750) je zaznamenaný Malachovský potok aj keď podľa geografickej polohy by malo ísť o vodný tok o úroveň nižšie vlievajúci sa do rieky Hron. Táto mapa nesúca názov Appendix ad mappam mineralographicam in qua neglecta accurata locorum distantia, Hungariae superioris fodinae magis distincté exhibentur, je bez mierky, bez zemepisnej siete a  zaberá stredné a východné Slovensko. Je súčasťou tretieho zväzku máp venovaných nerastnému bohatstvu a znázorňuje výskyt dôležitých nerastných surovín ako aj baní v Uhorsku.

Mapa L. F. Marsiliho s farebným označením Banskej Bystrice a Malachovského potoka (Malakos fl.)

     Významný pokrok v mapovej tvorbe priniesol kartograf slovenského pôvodu Samuel Mikovíni. Bol priekopníkom uhorskej vedeckej kartografie a vedeckej kartografickej literatúry, ktorý už na základe astronomických a trigonometrických meraní zostrojil mapy žúp a aplikoval nové znázorňovacie spôsoby. Samuel Mikovíni úzko spolupracoval s Matejom Belom na jeho životnom diele Notitia Hungariae, do ktorého vyhotovil podrobné mapy, rytiny i plány miest a hradov. V súvislosti s týmto dielom boli uverejnené tri práce Mikovíniho o kartografickej teórii. V diele Epistola (1732) predstavuje teóriu topografického mapovania, resp. zverejňuje výsledky svojich astronomických pozorovaní. V diele Monitio (1735) píše o určení poludníka Bratislavy a v diele Monitum II. (1737) uvádza niekoľko príkladov z dĺžkových meraní. V študijnej práci Epistola uverejňuje jeden zo základných spôsobov topografického mapovania, ktorým je triangulácia a znázorňuje ju na mape územia medzi Bratislavou a Banskou Bystricou. Toto mapové dielo uverejnené v roku 1732 pod názvom Vestigium Operationis Astronomico-Geometricae zobrazuje aj oblasť Malachova. Mapa triangulácie obsahuje geografické súradnice, bratislavský poludník a významné mestá zobrazuje červeným podčiarknutím.

Mapa triangulácie z roku 1732 s označením Malachova

     Začiatkom roka 1730 začal Samuel Mikovíni s mapovaním dolnouhorských banských miest a komorských panstiev, ktoré si dal vyhotoviť hlavný komorský gróf barón Jozef Andrej Sternbach na vlastné náklady. Do polovice 40-tych rokov 18. storočia Mikovíni zameral viacero území v oblasti banských miest, medzi nimi aj okolie Banskej Bystrice. Mapa je farebne kolorovaná, vyšla v roku 1735 a je na nej zachytená aj obec Malachov.

Mapa okolia Banskej Bystrice z roku 1735

Mapa dolnouhorských banských miest, rok 1740, detail na Banskú Bystricu

Mapa dolnouhorských banských miest, rok 1740, detail na Malachov

     K zameriavaniu Uhorska podľa jednotlivých žúp Mikovíni pristúpil v súvislosti s už spomínaným dielom Mateja Bela Notitia Hungariae. Na žiadosť Bela a Mikovíniho panovník Karol III. dňa 25. októbra 1731 nariadil mapovanie žúp Uhorska. V roku 1736 bol vydaný druhý diel Notitie s mapami Zvolenskej, Turčianskej a Liptovskej stolice. Mapa Zvolenskej stolice pod názvom Mappa Comitatus Zoliensis Methodo Astronomico Geometrica vyobrazuje v pravom dolnom rohu vedutu Banskej Bystrice, grafické merítka a v mapovom rámci geografické súradnice. 

Mapa Zvolenskej stolice od Samuela Mikovíniho vydaná v roku 1736

     Mapa predstavovala kvalitatívny prelom v kartografickom tvorbe nášho regiónu. Mapa tvorí jeden zo základov vedeckej kartografie vo vtedajšom Uhorsku. Napriek tomu je pomerne jednoduchá pretože zobrazuje plasticitu reliéfu, riečnu sieť a názvy jednotlivých sídiel. Nerovnosti terénu vyjadroval Mikovíni šrafami, ktoré sú v rukopisnom náčrte jemnejšie ale na finálnych medirytinách je zobrazenie reliéfu krajiny výrazné.  Obce zakresľoval skutočnými pôdorysmi. V prípade, že mapa naozaj zodpovedala vtedajšej realite tak Malachov sa nevymykal pôdorysnému priemeru okolitých obcí.

Detail mapy Zvolenskej stolice, rok 1736, rukopis

Detail mapy Zvolenskej stolice, rok 1736, medirytina

     V roku 1739 napísal Samuel Mikovíni odborný posudok o splavovaní dreva na Hrone, zameral hranice medzi panstvami Červený Kameň a Smolenice a zakreslil územie preddunajskej oblasti. Výsledkom bola topografická mapa, ktorú zostavil za pomoci už vyhotovených máp stolíc. Mapa preddunajskej oblasti sa mala využiť pri organizácii opatrení na ochranu proti šíriacej sa morovej epidémii. Z viacerých zachovaných exemplárov tejto mapy sú na jednotlivých kusoch znázornené miesta výskytu nákazy, hranice karantény a prechody.[2] V oblasti Zvolenskej stolice nie je zaznamenané ani jedno sídlo s výskytom morovej nákazy v prislúchajúcom roku 1739.

Mapa preddunajskej oblasti, rok 1739

     Mapová tvorba Samuela Mikovíniho predstavovala významný prelom v kvalite a obsahu uhorskej a teda aj slovenskej kartografie. Napriek tomu, že o niekoľko desaťročí neskôr bolo realizované I. vojenské mapovanie, ktoré zároveň prinieslo vyššiu kvalitatívnu úroveň, mapy Samuela Mikovíniho predstavovali základ, z ktorého vychádzali aj ďalší autori kartografických diel. Tak napríklad v roku 1790 bola vydaná mapa (Generalkarte von Ungarn, Siebenbürgen, Sclavonien) Antona von Wenzelyho, ktorá vychádzala z predchádzajúcich astronomických meračských prác Maximiliána Hella, Jozefa Liesganiga, Ivana Ivanoviča Isleneva a samozrejme Samuela Mikovíniho. Na tejto mape je zakreslená aj obec Malachov, niektoré okolité obce ako Radvaň, Kráľová, Pršany, Rakytovce, Badín však absentujú.

Mapa Antona von Wenzelyho z roku 1790 s farebným označením Malachova