Dikálne súpisy z rokov 1715 a 1720 v obci Malachov

     Etapa neskorého feudalizmu do ktorého spadajú aj nami skúmané roky 1715-1720 bolo obdobím kedy sa ekonomika a celkový hospodársky rozvoj v Uhorsku dostával pomaly do priaznivej situácie. Reorganizácia pomerov v Uhorsku bola nevyhnutná pretože celé 17. storočie bolo poznačené protihabsburskými povstaniami uhorskej šľachty, vojnou s Osmanskou ríšou, náboženskými nepokojmi a s tým súvisiacim pustošením, rabovaním a ničením. Krajinu najviac zasiahli stavovské povstania Štefana Bočkaja (1604-1606), Gabriela Betlena (1619-1626), Juraja I. Rákociho (1643-1645), vojna s Osmanmi (1663-1664), Vešeléniho sprisahanie (1664-1671), povstanie Imricha Tököliho (1678-1685) a Františka II. Rákociho (1703-1711). Tieto všetky faktory viedli k hospodárskemu a sociálnemu úpadku krajiny.  

Vodcovia protihabsburských povstaní v 17. storočí.
zľava: Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Juraj I. Rákoci, Imrich Tököli, František II. Rákoci

     Vyše storočia bolo územie dnešného Slovenska takmer nepretržite bojiskom medzi vojskami povstalcov, osmanskou armádou, cudzími oddielmi protihabsburských spojencov a cisárskymi armádami. Vojská si na obsadenom území počínali ako v podmanenej krajine, rabovali, plienili, zaberali majetok, vozy, šatstvo, obuv, potraviny pre ľudí a krmivo pre kone. Počet obyvateľstva poklesol tak v dôsledku vojnových udalostí, ako aj početných epidémií. Znížil sa aj stav dobytka, takže poddaní nemali často čím obrobiť pôdu. Preto rástol na dedinách počet želiarov a podželiarov, ktorí obrábali pôdu menšiu ako jedna osmina usadlosti, prípadne neobrábali žiadnu pôdu. Na druhej strane vzrástol počet neobývaných domov a neobrábaných poľnohospodárskych usadlostí.[1]  Mnohé oblasti a dediny najmä na juhu Slovenska sa vyľudnili alebo v nich značne klesol počet obyvateľstva.

     Tieto udalosti zásadne ovplyvnili najmä život neprivilegovaného obyvateľstva, od ktorého boli vyžadované a vyberané dane a kontribúcie[2] raz pre cisársky dvor a druhý raz pre povstalecké vojsko. Širšie okolie Malachova nebolo síce poznačené bojmi ale pohybom vojsk áno, keďže od Zvolena cez Radvaň viedla dôležitá cesta do Turca a Liptova. Uzavretím mieru v Satu Mare 30. apríla 1711 sa skončilo posledné povstanie Františka II. Rákociho  a tiež aj dlhé obdobie protihabsburských povstaní uhorskej šľachty. A práve toto posledné povstanie pre svoje dlhé trvanie malo na hospodárstvo krajiny najkatastrofálnejšie následky.

Hospodárske pomery po roku 1711

     Po uzavretí satumarského mieru a smrti Jozefa I. nastúpil roku 1711 na uhorský trón jeho mladší brat Karol III., ktorý sa v tom istom roku stal nemeckým cisárom ako Karol IV. V tom období sa situácia začala meniť a v Uhorsku nastáva reorganizácia pomerov. Vážnou prekážkou hospodárskeho a sociálneho rozvoja a častou príčinou nezhôd medzi cisárskym dvorom a uhorskými stavmi bola nezdaniteľnosť  šľachty, jej oslobodenie od ciel a mýt a ďalšie regálne výsady.[3]

     Cisár sa snažil upevniť postavenie Habsburgovcov v Uhorsku tým, že sa zaviazal dodržiavať uhorské zákony a krajinu viesť spolu so snemom. Snem v roku 1715 prijal zákon o zavedení pravidelnej armády, pretože mechanizmus obrany štátu formou insurekcie (povinnosť šľachty zúčastniť sa na obrane kráľovstva spolu s panovníkom) bol zastaraný a nevyhovoval aktuálnym potrebám a požiadavkám kladeným na armádu. Panovník pôvodne požadoval aby sa na financovaní stálej armády podieľala aj šľachta platením daní. Šľachta to však odmietla a dokázala si udržať svoje staré stavovské privilégium neplatiť dane, výmenou za ponechanie insurekčnej povinnosti. Odvádzanie daní sa tak obmedzilo len na poddaných a obyvateľstvo miest. Malo to negatívny vplyv na celú ekonomiku krajiny, obmedzovalo podnikanie, rozvoj manufaktúr, remesiel, znižovalo kúpyschopnosť obyvateľstva, narúšalo rozvoj vnútorného trhu i diaľkového obchodu. Celkový prínos Uhorska do ríšskej pokladnice bol nízky.

     Keďže snem odmietol všeobecný daňový súpis, uskutočnil sa len daňový súpis neprivilegovaného obyvateľstva. Popri členoch meštianstva (tj. remeselníci, obyvatelia slobodných kráľovských a banských miest, mestskí úradníci, kupci, obchodníci a všetci, ktorí boli osobne slobodní), tvorili túto skupinu obyvateľstva vo veľkej miere poddaní, ktorí boli natrvalo pripútaní k pôde bez voľnosti sťahovania. V tomto období obyvateľstvo Malachova tvorili poddaní, ktorí boli delení na tri kategórie: sedliaci, želiari a podželiari.

     Sedliaci (lat. coloni) boli hospodársky najsilnejšou vrstvou poddaných. Títo boli držiteľmi a užívateľmi určitého rozsahu sedliackej usadlosti, na ktorej hospodárili. Sedliaci boli pripútaní k zemepánovi a k pôde (bez možnosti slobodného sťahovania), ktorú užívali pričom vlastnili záprahový dobytok a výrobné nástroje s ktorými voľne narábali. Želiari (lat. inquilini) boli poddaní, ktorí vlastnili dom a spravidla buď vôbec nemali poľnohospodársku pôdu, alebo hospodárili na pôde s malou výmerou. V takomto prípade želiari mali vlastné hospodárstvo, vrátane výrobných nástrojov ale málokedy aj záprahový dobytok. Podželiari  (lat. subinquilini) tvorili skupinu želiarov bez domu, bez prídelu usadlostnej pôdy, ale viazaní k osobe a veľkostatku zemepána, na ktorom vykonávali urbársku robotovú povinnosť. Boli to v skutočnosti nádenníci u zemepána alebo u bohatších sedliakov, prípadne aj želiarov, u ktorých aj v nájme bývali.  Keďže nevlastnili dom ani osobitné hospodárstvo (neužívali poddanskú pôdu), nemali ani výrobné nástroje a tiež záprahový dobytok. Rovnako ako sedliaci a želiari boli aj podželiari večnými poddanými, ktorí boli viazaní k osobe zemepána. V zásade rozdiel medzi sedliakom a želiarom spočíval v rozsahu užívanej poddanskej pôdy. Avšak toto kritérium celkom nestačí na odlíšenie sedliaka od želiara, pretože neraz želiar užíval toľko poddanskej pôdy ako malý zlomkový sedliak, ba niekedy aj viac. Až tereziánska urbárska regulácia v roku 1767 vymedzila presnejšie hranice medzi jednotlivými týmito skupinami poddaných, kedy boli zatriedení do kategórií podľa rozsahu obrábanej pôdy.[4]  

Krajinské dikálne súpisy z rokov 1715 a 1720

     Daňový alebo tiež aj dikálny súpis neprivilegovaného obyvateľstva, ktorý mal stanoviť stály daňový základ, sa v Uhorsku uskutočnil v roku 1715 a považuje sa za vôbec prvý celouhorský súpis daňovníkov. Jeho cieľom bolo zistiť veľkosť zdaniteľného majetku tejto skupiny obyvateľstva. Čo sú to vlastne tie diky? Pod dikou sa rozumela určitá majetková (úžitková) hodnota, napr. urbárska pôda, dobytok, zárobkové možnosti. Na základe dikálnych súpisov sa v každej stolici zistil celkový počet dík a ďalším rozvrhom potom kvantum dane, pripadajúce na jednu diku. Podľa toho, koľko dík majetku bolo zistené u jednotlivých sedliakov, vymáhala sa od nich daň. Podľa dík sa vyberala vojenská daň (kontribúcia), ale aj domáca stoličná daň. Stoličnú daň platili všetci poddaní, teda aj želiari a preto do dikálneho súpisu bol zachytený aj majetok týchto, pripadne iných poplatníkov stoličnej dane. Na týchto dikálnych súpisoch a rozvrhu štátnej dani mal panovnícky dvor mimoriadny záujem, lebo od súpisu a rozvrhu v značnej miere záviselo skutočné vybratie kontribúcie. Bývalo totiž bežné, že pri súpisoch sa vždy nezachytával skutočný stav a dochádzalo k prechmatom. A to jednak tým, že sa do súpisu nezapisovala zemepánom okupovaná sedliacka pôda, opustené usadlosti, ďalej sa nezapisovala ani všetka sedliacka pôda, u niektorých sedliakov bolo zapísané menej pôdy, než skutočne mali, alebo niektorí sedliaci boli celkom zo súpisu vynechaní.[5]

     Keďže výsledok súpisu z roku 1715 priniesol nízky počet ľudí schopných platiť daň, uskutočnil sa  druhý súpis v roku 1720, ale ešte s horším výsledkom. Pre nás sú tieto súpisy cenné tým, že v nich boli štátom prvýkrát zaznamenané mená daňovníkov (hláv jednotlivých hospodárstiev) a ich majetkové pomery.  A tak môžeme spoznať mená obyvateľov Malachova, ktorí podliehali zdaneniu. Malachovčania v obidvoch súpisoch vystupujú ako poddaní (sedliaci a želiari), ktorí obhospodarovali zverené pozemky. Napriek tomu že išlo o daňové súpisy na základe, ktorých nemôžeme zistiť presný počet obyvateľov Malachova v rokoch 1715 a 1720, sú významným dokladom vlastníckych pomerov, i keď treba zdôrazniť, že skutočnými vlastníkmi pôdy boli naďalej zemepáni.

Dikálny súpis daňovníkov Malachova z roku 1715

     V roku 1715 napočítali komisári v Malachove 8 domácností. Keďže daň bola v Uhorsku viazaná na osobu daňovníka, nie na pozemok, poznávame v tomto roku týchto daňovníkov: štyroch sedliakov Ján Lacik – richtár, Ján Klačan, Juraj Krnáč, Ján Roháč a štyroch želiarov Juraj Kapusta, Martin Kapusta, Ján Trebula, vdova Turčanová. Sedliaci obhospodarovali ornú pôdu o výseve 15 a ½  gbelov[6] a lúk pre 23 koscov[7]. Sedliaci mali rozdielnu výmeru rolí, richtár Ján Lacik o výseve 1 gbelu, Ján Klačan a Juraj Krnáč po 6 gbelov a Ján Roháč o výseve 2 a ½ gbelu. Rozloha lúk bola takmer rovnaká, Ján Lacik užíval lúky pre 5 koscov, ostatní traja sedliaci Ján Klačan, Juraj Krnáč a Ján Roháč mali lúky rovnako pre 6 koscov. Želiari nemali poľnohospodársku pôdu ani lúky. Konskriptori ďalej zaznamenali v poznámkach o obci nasledovné. Uvádzame originálny latinský text s jej prekladom.[8]

     Agros ad duos campos hæc possessio habet subdivisos. Territorium quoad procreationem est sterile, quandoqvidem ex inseminatura unius Cubuli tam Authumnali qvam vernali non nisi Duos prosperarent Cubulos. Prata siquidem in Collibus situata existerent, ob exiguitatem & raritatem graminis medio duntaxat trium falcatorum unum Communem Currum foeni numerarent. Pascua habent sufficientia. Cum in Vicinitate toties fatæ Civitatis Novisoliensis habitarent, res suas commode & minus laboriose distrahere possent. Sylvas pro igne proprias habent sufficientes, pro ædificiis ex indultu Domini Terrestris. Præter beneficia superius enumerata alia nulla habent Conscriptioni obnoxia. Territorium est montosum, Terræ saxosæ & culturæ difficilis.

     Táto dedina má polia rozdelené na dve časti.[9] Územie je neúrodné/na úrodu neplodné, lebo z vysiatia jedného gbelu tak ozimín ako jarín iba dva gbely sa zadarili/urodili. Pretože lúky boli umiestnené na kopcoch, kvôli malému množstvu a vzácnosti trávy počítali z troch koscov iba jeden spoločný voz sena.[10] Pastviny majú dostatočné. Keďže bývali v susedstve už toľkokrát spomínaného mesta Banská Bystrica, svoje veci mohli rozpredávať pohodlne a menej prácne. Vlastné lesy na oheň majú dostatočné, na stavby s povolením zemepána.[11] Okrem vyššie vypočítaných benefícií nemajú žiadne iné, podliehajúce súpisu. Územie/chotár je hornatý, zem kamenistá a obrábanie/pestovanie neľahké.

     Pre doplnenie v Malachove v tomto období fungoval dvojpoľný systém hospodárenia, o tom hovorí hneď prvá veta že polia sú rozdelené na dve časti. Je to spôsob hospodárenia s poľnohospodárskou pôdou, ktorého podstata spočívala v rozdelení chotára na dve časti. Obrábaná pôda sa striedala s úhorom v jednoročných intervaloch. V niektorých regiónoch Slovenska pretrvávalo toto hospodárenie až do 19. storočia, a to z dvoch príčin. Prvou boli pôdno-klimatické podmienky, ktoré neumožňovali pestovať oziminy a druhou nedostatok pasienkov a lúk na chov hospodárskych zvierat.[12] V prípade Malachova to bola prvá príčina málo úrodné územie. Z celkovej rozlohy lúk ktorú dokázali pokosiť traja kosci za jeden deň, získali jeden voz sena. Drevo z lesov mohli voľne využívať na kúrenie v dostatočnom množstve, avšak ak ho chceli použiť na stavby domov, museli mať povolenie od zemepána. Blízkosť slobodného kráľovského mesta Banská Bystrica umožňovala obyvateľom Malachova svoje poľnohospodárske alebo remeselnícke prebytky finančne speňažiť. Okrem týchto poskytnutých výhod (benefícií) nemali žiadne iné.

     Daňový súpis v roku 1715, pri ktorom sa zisťovala veľkosť majetku daňovníkov, ukázal nízky počet ľudí s takou veľkosťou majetku, z ktorého by mohli platiť daň. Preto uskutočnili roku 1720 revíziu daňového súpisu neprivilegovaného obyvateľstva s rovnakou metodikou súpisu, ale ešte s horším výsledkom pre možné príjmy štátu, ako dávala prvá verzia.[13] Výsledkom bol teda nižší počet daňovníkov, ako ich bolo v súpise v roku 1715. Preto pokles počtu zdanených roku 1720 nemožno považovať za celkový pokles počtu obyvateľstva v Malachove.

     V roku 1720 mala obec 6 zdanených usadlostí. Za necelých 5 rokov sa do sedliackeho stavu dostalo 6 zdanených obyvateľov Juraj Kapusta – richtár, Ján Klačan, Ján Krnáč, Juraj Luptak, Martin Štetka, Juraj Majerský. Želiari sa v tomto roku v obci nespomínajú. Rozloha obhospodarovanej pôdy sa oproti roku 1715 zvýšila na 72 gbelov pôdy, naproti tomu sa znížila výmera lúk pre 16 koscov. Samotná výmera rolí bola u jednotlivcov takmer rovnaká, Juraj Kapusta, Juraj Luptak, Martin Štetka, Juraj Majersky obhospodarovali pôdu o výseve 9 gbelov. Popredné miesto mali Ján Klačan a Ján Krnáč, ktorí užívali dvojnásobnú výmeru o výseve 18 gbelov. Poznámky s informáciami o bonite pôdy a benefíciach obce nie sú aktuálne dostupné.

Dikálny súpis daňovníkov Malachova z roku 1720