65 rokov divadla v Malachove (1931-1996)

Bulletin k 65. výročiu založenia ochotníckeho divadla v Malachove, rok vydania: 1996
 

 

Ustúpte bokom, drsní ľudia,

keď múza kráča ulicami.

Jedna jej noha históriu,

druhý krok dnešok splieta dlaždicami

ciest ľudských, Vašich osudov.

 

Vďaka Vám, starým, mladým priekopníkom,

čo stánky dôstojné ste jej postavili

a dušu ľudí v dnešnom tempe žitia

k oddychu tela mäkko otvorili

generácii jednej za druhou.

 

Čo rokov pár je v sveta histórii?!

zrnko vo vetre, kvapka do mora.

 

Nás hreje nádej, že raz tá kvapka

i v tvrdej žule brázdu vyorá...

 

                                 Zdena Zádrapová

 

 

História

 

     V snahe priblížiť históriu založenia ochotníckeho divadla v našej obci obrátili sme sa na niektorých žijúcich „pamätníkov“, ktorí nám vďačne porozprávali o tejto téme a zaspomínali si na svoju mladosť. Vďaka učiteľom, ktorí s deťmi nacvičovali program na školské besiedky či večierky, našli sa z radov občanov zanietenci aj pre divadlo.

     Boli nimi Juraj Cimerman, Ondrej Šajdák „z Pivničky“, Ondrej Krnáč-Selčanovie, Anna Kollárová, Júlia Klačanová, rod. Dobríková a Juraj Krnáč „od mostu“.

     A tak v r.1931 sa hralo prvé divadelné predstavenie, ktoré sa konalo na Zadnom dvore pri otvorení Jednotárskeho KONZUMU. Režisérom bol pán učiteľ Meško, ale názov hry už nikto nevie.

     Predstavenia sa hrávali v škole (v terajšom Evanjelickom zborovom dome). Medzi ochotníkmi bol obrovský zápal, chuť do práce, ale i zábava. Hercov bolo nadostač, divákov ešte viac. Školských stoličiek bolo mála, chodilo sa teda požičiavať po domoch. Každý si svoju stoličku označil a ten, kto ich poskytol, mohol ísť na predstavenie zadarmo. Kulisy sprvoti neboli. Čo bolo treba na javisko postaviť – donieslo sa z domu. Až po čase pomohol maliar pán Miklóši zo Stúp, ktorý doslova umelecky namaľoval na plátna dedinu, jej pozadie, aj horu. Na rube jednej z nich je dodnes nápis: Divadelný ochotnícky krúžok Andreja Sládkoviča – rok 1932. Takto si ho teda nazvali, boli hrdí na svojho básnika -  kňaza, ktorý pôsobil v blízkej farnosti Radvaň. Dokonca sme sa dozvedeli, že v začiatkoch spievali pred predstavením hymnickú pieseň K. Kuzmányho „Kto za pravdu horí“.

     Hovorí sa, že s jedlom rastie chuť. Tak to bolo aj v prípade malachovských divadelníkov. Hralo sa často. Režijnej „taktovky“ sa ujala pani Čajaková, z rodiny slovenských literátov Čajakovcov, ktorá dochádzala z Banskej Bystrice. Neraz ju po skúške neskoro večer odprevádzala mládež až k „bránam mesta“.

     Priestory školy nestačili a tak sa aktivity preniesli do „Krčmy u Bušovských“ – tak vtedy nazývali terajší Hostinec. Bola tam pekná, na tie  časy aj veľká miestnosť a pod ňou pivničný priestor – pre divadelníkov vyhovujúca šatňa.

    Pani Bušovská – pochopiac snahu divadelníkov, ktorí hrávali 4-5 titulov (hier) ročne – uzatvorila s výborom súboru Zmluvu na 10 rokov. Bezplatne im prenajímala sálu s tým, že po každom divadelnom predstavení musí byť zábava. Vyhovovalo to obidvom zmluvným stranám.

     Po 2. svetovej vojne (od r.1945 do r.1949) stáli na čele divadelného krúžku: Jozef Dobrota (Zo záhrady) -  predseda, Ondrej Klačan (Od Jutkov) – hospodár a Júlia Klačanová, už ako začínajúca režisérka. Treba pripomenúť, že Ondrej Klačan okrem svojej funkcie hospodára bol aj vynikajúcim šepkárom. Veľkú chuť do práce dávali aj maskéri: Ondrej Dobrota (Od Maliarov), Ondrej Krnáč-Selčanovie a Júlia Šajdáková (Od Ondráškov).

     Obec však pociťovala potrebu kultúrneho stánku. V roku 1951 sa ukončila stavba Kultúrneho domu. Svojpomocou hodne prispeli občania. Prvou – úvodnou divadelnou hrou bol J. Hollého KUBO – réžia p. Čakajová. To však „fungoval“ už pán Viliam Lustig ako učiteľ v našej obci.

     A tak teda kultúrny život nestratil obrátky, naopak pribudlo ďalšie koliesko do pracujúceho súkolia veľkého motora, pribudol mladícky elán i vzhľad pre režijnú ale i hereckú prácu. Aktivita divadelníkov išla aj za hranice chotára: trikrát vystupovali v Národnom dome Banská Bystrica. Vtedy sa tomu nehovorila súťaž, ale Divadelné preteky.

Účasť:

1. Jednoaktovka TMA – hrali dvaja herci: Mária Bušovská a Juraj Cimerman – 1. cena

2. celovečerné predstavenie Slovenská sirota – ocenenie pre Júliu Klačanovú

3. celovečerné predstavenie Strídža spod hája

Ochotnícke divadlo z Malachova s hrou Slovenská sirota

 

Divadelné hry, ktoré prešli rukami našich „pamätníkov“ a na ktoré si spomenuli:

Drotár, Kamenný chodníček, Bludár, Hrob lásky, Strídža spod hája, Keď lipa zakvitne, Slovenská sirota, Mlynár a jeho dieťa, Márnotratný syn, Stretnutie na cintoríne, Neprebudený, Škriatok, Hriešnica, Pani richtárka, Hlúpy Jano, Jeho posledný hriech, Rozmajrín, Svetlo jeho očí, Buky podpolianske, Jožko Púčik a jeho kariéra, Truc na truc, Polnočná omša, Dračica, Hora volá, Dom u pána Kohúta, Statky – zmätky, Kozie mlieko, Svadobný závoj, Juwelír alebo Hľadá sa ženích, Hľadanie v oblekoch, Páva, Ulička, Bačova žena, Ženba Ďura Šúplatu, Magduška.

     Je iste ešte veľa hier, na ktoré si naši „pamätníci“ nespomenuli. Navštívili aj okolité obce. Vtedy to nazývali „výmenné zájazdy“ do Tajova, Kremničky, Horných Pršian, Ľubietovej, Senice, Slovenskej Ľupča, Králik, Radvane, Čerína.

     Nech nám je odpustené, že sme uviedli menovite len pár nadšencov, hercov či výrobcov kulís. Snažili sme sa zistiť mená živých i tých, ktorí už nie sú medzi nami. Či sme všetkých objavili? Ťažko povedať! V obidvoch prípadoch je ich mnoho. Tým prvým patrí vďaka nás všetkých, že postavili silné základy a druhým, mŕtvym, za ich snahu venujeme tichú spomienku.

 

Výbor divadla

 

Viliam Lustig:

 

     Po svojich učiteľských štúdiách som zotrval 3 roky v krupinskom okrese a v roku 1949 ma osud zavial do Malachova – byt v súkromí, potom v objekte kultúrneho domu. Bol som mladý, plný sily, elánu a okrem svojej rodiny mal som veľkú lásku – futbal. Vtedajší absolvent učiteľskej akadémie musel vedieť ovládať hudobný nástroj. Mojimi boli husle a organ.  V Malachove nebol kostol (ani nie je) a bohoslužby sa konali v škole. Odbavovať ich chodil pán farár Seneš – počas nich som hral na harmóniu. Už ma len tak dvíhalo za futbalom! Neraz som mu povedal: „Pán farár, prosím Vás, skráťte to dnes!“ Pre istotu so mal už obuté kopačky a pod sviatočným oblekom dres. Stačilo zbaliť noty a už som letel na ihrisko.

     No a divadlo? Voľakedy bolo samozrejmosťou, že učiteľ sa staral o kultúrny, spoločenský život obce. Televízia bola v začiatkoch, mal ju málokto a bolo tu toľko vynikajúcich ľudí - hercov, organizátorov i tých, čo nám pomáhali robiť kulisy (Ján Snopko – Valaškár). Chytil som sa do toho ako režisér i herec. V obci sa vytvorila Osvetová beseda. Nadobudli sme si 4 obmeny scény, zakúpili reflektory, reostaty a mali sme neskôr zabezpečené už aj vykurovanie. Hralo sa počas každých sviatkov a na každú príležitosť. Takže mi pribudla ďalšia láska – divadlo!

     V obci žil „ujček Kuželovie“ – od neho som odpozoroval krásnu mimiku tváre, zafarbenie hlasu, aby som stvárnil postavy starých chlapov. Veľmi nadaným hercom bol Ján Kubiš. S ním sme často hrávali a výborne si rozumeli. Stalo sa, že sme aj „vybehli“ z textu, šepkár Ondrej Kľačan sa mohol potrhať, ale improvizovaním a nahrávaním si, došli sme k pointe. Vznikli aj trápne situácie – bolo to tuším v Polnočnej omši. Vtedy to režiséra veľmi trápi, ale s odstupom času sme sa z toho smiali.

     Verte, že popri práci i záujme o divadlo zvýšil mi čas aj na ten futbal.  V nácvikoch hier sme sa totiž striedali s pani Júliou Klačanovou a šlo to! Chcem vyzdvihnúť všetkých, s ktorými som túto prácu robil (hoci mnohí už nie sú medzi živými), že popri svojom zamestnaní, robotách doma na poľnohospodárstve, našli si čas na vytvorenie krásnej atmosféry, zábavy pre občanov -  ani nevediac, že si vlastne postavili pomník spomienok od súčasníkov.

     V roku 1966 som z Malachova odišiel. Pani J. Klačanová pokračovala ešte tri roky sama a Göllnerovou Uličkou v roku 1969 sa uzavrela určitá etapa kultúrneho života obce.    

Divadelná hra z roku 1973 - Milan Kubiš, Pavol Klesniak, Mária Krnáčová, Ján Steinsdorffer, Ondrej Čief, Želmíra Klačanová, Samuel Strelec, Dušan Cimerman, Gustáv Krnáč, Ľubica Snopková, Júlia Klačanová (Od dovcov) a Ján Snopko.

 

 

Súčasnosť

 

     Roku 1979 – keď som po prvýkrát náhodne vstúpila do sály Kultúrneho domu v Malachove – upútal ma iba veľký priestor. I keď ma v mojom doterajšom živote silne zasiahla múza divadelníctva TÁLIA – vo sne by mi nenapadlo, že niekedy aj tu... Napokon ako prisťahovalec, neznajúci pomerov a okrem svojej rodiny ani nikoho z občanov, nemohla som plánovať nijaké aktivity.

     Až v roku 1982 skupina asi 14 zväzákov poprosil ma o pomoc autorskú i režijnú. Tak vznikla estráda Televízne noviny – vtipná kritika problémov každodenného života. Rekonštrukcia kultúrneho domu zo strany mesta Banská Bystrica, ktorého Malachov bol mestskou štvrťou však vyradila kultúrny stánok z prevádzky.

     K májovým voľbám roku 1986 bol opäť schopný, vynovený a navyše zabezpečený elektrickým vykurovaním. Spravoval ho PKO B. Bystrica, ktorý začal zabezpečovať kultúrne vyžitie občanov v rámci svojho plánu. Vystriedali sa tu programy Maje Velšicovej a Michala Slivku, Strýca Marcina s ľudovou hudbou, Jozefa Zímu so súborom atď. Repertoár zájazdových skupín sa rýchlo vyčerpal, náročnejšie skupiny j nám ísť nemohli (chýbali sociálne zariadenia)  a tak vznikla myšlienka – čo keby vlastní ľudia pre seba...?

     Začalo sa hľadanie hercov do celovečernej hry – v roku 1987 bez úspechu. Svoj zámer som realizovala až v roku 1988 predstavením divadelnej hry J. Barča Ivana MATKA.

     Začínali sme s prázdnym javiskom. Rekonštrukcia pohltila doslova všetko – osvetlenie, kulisy (niečo vyhodené, premiestnené na iné miesta, prípadne „pochované“ na povale kultúrneho domu, kde je ťažký prístup). Ale akumulačné pece boli funkčné – sála bola využitá aj v zimných mesiacoch. Okrem nás tu trénovali stolní tenisti, zorganizovali aj turnaje a nacvičovali aj dve hudobné telesá z mesta. Striedali sme sa a dobre sme  medzi sebou vychádzali.

     Rok 1989 – príliv mládeže aj ľudí stredného veku dovolil už vytvoriť z krúžku zanietencov súbor, ktorý sa schúlil pod krídla miestnej organizácie Čs. červeného kríža. V hre J. Hollého KUBO dosiahol počet účinkujúcich 25.

     Pri zájazde do Tajova nám poradil pán Jozef Šebo, člen vtedajšej divadelnej poroty a tamojší režisér, aby sme vstúpili do Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska, ktorý mal sídlo v Bratislave. Avšak porevolučný rok 1990 priniesol stagnáciu Zväzu a množstvo polemík „pre a proti“. Na naše otázky nikto neodpovedal.

    Spomenutý rok však priniesol aj iné zmeny: nasledovalo zmrazenie financií na úhradu nákladov spojených s vykurovaním takej veľkej miestnosti, akú v kultúrnom dome máme. Situácia vyústila až do prerušenia dodávok elektrickej energie do tohto objektu v roku 1991. Nasledovali naše písomné žiadosti, aj osobné jednania Občianskeho výboru s PKO. Stredoslovenské energetické závody trvali na svojom.

     Nácviky programov sa konali pri baterkách v súkromných domoch i v odstavenom autobuse (teraz už môžeme prezradiť aj kde to bolo). Snáď iba stretnutie občanov Malachova s vtedajším primátorom mesta Ing. Arch. Stanislavom Mikom (pri sviečkach v sále kultúrneho domu) umožnilo „nájdenie“ finančných prostriedkov pre energetikov. Prúd síce „tiekol“ do káblov, ale PKO už nemal perspektívnu možnosť v pôvodnom rozsahu „živiť“ náš kultúrny stánok. Škoda vyhodených pôvodných pecí na tuhé palivo! Lamentujeme, ale aj tak by sa nedali použiť. Komíny sú totiž upchaté káblami elektrického vedenia. A tak vtipne položím hádanku: „Je to veľké, studené – ale naše! Čo je to?“ Náš kultúrny dom! My sme však spokojní. Všetky tie roky, ktoré nám ubehli veľmi rýchlo, boli poznačené prácou. Riešenie problémov sa vždy našlo tak, aby v súbore nenastala stagnácia. Obec je od roku 1993 samostatná a my si na zimu pri nácvikoch už zvykli. Ochotní ľudia nám pomáhali radou, drobnou prácou i materiálne. Naša vďaka patrí v tejto súvislosti hlavne pánovi Ľubomírovi Gajdušekovi, ktorý venoval súboru zvukovú aparatúru. Vo februári 1995 – za pomoci Regionálneho kultúrneho strediska v Banskej Bystrici – sme boli prijatí do Združenia divadelných ochotníkov Slovenska so sídlom v Martine. Konečne sme členmi organizácie, kam patria aj takí skromní ochotníci ako my, ktorí sa počítajú do kategórie „C“.

     Necúvali sme pred problémami, nevzdali sa pri osobných tragédiách, rodinných či iných ťažkostiach. Sme tu stále, lebo máme vás – vďačných divákov. Divadlo je pre nás drogou, ktorá síce zmorí schránku nášho tela, unaví, ale povzbudí dušu a tá je živená aj vašim potleskom. Súčasne však s vedomím, že sme nadviazali na krásne tradície našich predchodcov v zmysle odkazu Andreja Kmeťa  národu:

Opatruj si v srdci svoje tradície,

lebo ony ti boli dané do vienka,

aby si nezahynul...

 

Zdena Zádrapová

vedúca a režisérka

 

 

Prehľad inscenácií

 

1. 1982 (Vianoce)                   „Televízne noviny“

Vystúpenie 14-tich začiatočníkov. Samé scénky (nenašiel sa hudobník). O spev sa pokúsila Žofka Dobrotová piesňou „Na laze, na laze“ – bez sprievodu hudby to bolo ťažko. Zachránila sa útekom z javiska.

Autorsky a režijne: Z. Zádrapová

Počet predstavení: 1

 

2. 1988 (Veľká noc)               J. Barč Ivan „Matka“

Výber kvôli obsadeniu malým počtom hercov. Nepriaznivé hodnotenie porotou – práve kvôli výberu (po „sviečkovej akcii“ v Bratislave). Zájazd na Horné Pršany 1. mája – účasť asi 12 diváčok.

Scéna: Ing. Igor Krnáč

Réžia: Z. Zádrapová

Počet predstavení: 2

 

3. 1989 (marec)                       „Manželský päťboj“

Predstavitelia obce a zložiek NF požiadali o program pri dvoch udalostiach: MDŽ a 44. výročia oslobodenia obce z vojnových hrôz. Päť kôl otázok vedomostných i vtipných. Súťažili 3 manželské páry: Bukvajovci, Malovci a Steinsdorferovci, ktorí aj skončili víťazne.

Autorské spracovanie: Andrea Speváková-Krnáčová a Jana Nováková-Marková

Réžia: Z. Zádrapová 

Počet predstavení: 1

 

4. 1989 (august)                      Pásmo poézie

Réžia: Z. Zádrapová 

Počet predstavení: 1

 

5. 1989 (Vianoce)                   Jozef Hollý „Kubo“

Réžia: Z. Zádrapová 

Počet predstavení: 10

 

6. 1990 (Veľká noc)               Ján Palárik „Dobrodružstvo pri obžinkoch“

Réžia: Z. Zádrapová 

Počet predstavení: 2

 

7. 1990 (Vianoce)                   Anton Lysonek „Ženba Ďura Šúplatu“

Réžia: Z. Zádrapová 

Počet predstavení: 8

 

8. 1991 (Veľká noc)               „A život ide ďalej“

Réžia: Z. Zádrapová 

Počet predstavení: 1

 

9. 1991 (Vianoce)                   F. X. Svoboda „Posledný muž“

Téma prísneho otca rodiny, jeho fingovaný odchod z domu a obraz – ukážka ako sa vtedy jeho deti a ich partneri prejavia. Zájazd: Horná Mičiná a repríza doma

Réžia: Z. Zádrapová 

Scéna: Ing. Krnáč a J. Zádrapa

Počet predstavení: 3

 

10. 1992 (Veľká noc)             Veľkonočný ostrov“

Estráda. Počas spomínaných rokov práce a účinkovania „vyrástla“ pre súbor režisérka malých javiskových foriem. Dostatok mladých ľudí dával predpoklady úspešného zvládnutia estrádneho žánru.

Autorsky a režijne: Andrea Speváková

Počet predstavení: 2

 

11. 1992 (Vianoce)                V. Hurban Vladimírov „Zem“

Obraz slovenských vysťahovalcov na Dolnú zem. Krásny dej drámy v sriemskej dedine. Účinkujúcich 21. Dobre zvládnuté jednotlivé postavy. Zájazd do Tajova. Predstavenie nahraté pre súbor na videokazetu – pán Ivan Gálus.

Réžia: Z. Zádrapová 

Scéna: J. Zádrapa

Počet predstavení: 2

 

12. 1993 (Veľká noc)             „O nás“

Estráda. Život poskytuje množstvo podnetov na kritický pohľad aj na seba samých. Ako šité „na mieru“ mladým hercom. Zaujímavé zvládnutie tanečných kreácií.

Autorsky a režijne: Andrea Speváková

Počet predstavení: 2

 

13. 1993 (Vianoce)                F. Urbánek „Rozmajrín“

Hra náročná na scénu – kulisy sa vyrábali „na kolene“. Rok poznačený rodinnými ťažkosťami niektorých účinkujúcich. Pred premiérou výpadok elektrického prúdu (snehová kalamita). Ale hrali sme... V Malachove opäť dvakrát. Návšteva člena poroty pána j. Moravčíka na repríze.

Réžia: Z. Zádrapová 

Scéna: J. Zádrapa

Počet predstavení: 2

 

14. 1994 (Veľká noc)             „Ľudia, usmievajte sa zajtra bude ešte horšie“

Scénky, moderná hudba, tanec. Humoru nikdy nie je dosť. A preto na základe skúseností opäť estráda.

Autorsky a režijne: Andrea Speváková

Počet predstavení: 1

 

15. 1994 (Vianoce)                V. Lovicsek „Trampoty s láskou“

Veseloherný žáner. Téma kolektivizácie, obraz družstevnej rodiny a ich trampoty s láskou. Zájazdy: Riečka, Horné Pršany a repríza v Malachove. Potešili sme sa záujmu RKS – prišli nás navštíviť: Pavol Halaj a Juraj Kováč.

Réžia: Z. Zádrapová 

Počet predstavení: 4

 

16. 1995 (Veľká noc)             „Medveďovo“

Estráda. Asi budujeme tradíciu. Má svoj dôvod: jednak na to „máme“ a jednak nácvik zaberie predsa len menej času než pri celovečernej hre. A divákovi poskytujeme zaručene príjemnú zábavu.

Autorsky a režijne: Andrea Speváková

Počet predstavení: 1

 

17. 1995-1996                          F. Urbánek „Pytliakova žena“

Opäť sme siahli po klasike. Divácky ohlas dobrý – výkony tiež. Ale ani jedno zo siedmich predstavení bez problémov (od choroby cez zaspanie zájazdu až po alternovanie hlavnej predstaviteľky). Zájazdy: Riečka, Povrazník, Nemce, Strelníky, Brusno – kúpele a repríza v Malachove.

Réžia: Z. Zádrapová 

Počet predstavení: 7

               

 

Počet odohratých predstavení jednotlivými účinkujúcimi

 

1.       Žofia Dobrotová, Jana Chaloupková, Eva Kukučková, Jana Strelcová, Iveta Šimová, Igor Kubiš, Peter Klačan, Milan Rosenberger, Milan Dobrota, Miro Krnáč, Vojtech Kanka, Nándor Pál, Martina Klimová, Ondrej Spevák

2.       Ján Spevák, Naďa Krpelánová, Jarmila Steinsdorferová, Jaruška Steinsdorferová, Ivana Kapustová, Peter Zádrapa, Braňo Pulkert, Peter Oravec, Mária Dobrotová, Ján Sedláček, Miroslava Haringová-Kapustová, Dušan Pajtáš, Katarína Kapustová, Zuzana Valušková, Lenka Bystrianska

3.       Matúš Steinsdorfer, Jozef Zádrapa ml.

5.    Jana Krnáčová

6.    Lucia Gajdušeková

7.    Martina Zástavková, Marcel Demian

8.    Miro Strelec, Miro Dermek

9.    Ján Puškár ml., Ján Krnáč, Juraj Solivajs

10.  Lenka Kapustová

11.  Ján Steinsdorfer, Anna Dobrotová

12.  Pavol Kapusta, Ján Dobrota, František Kremnický

13.  Mirka Gálusová, Zdeno Krnáč, Mária Kubišová, Ján Haring

14.  Eva Hríbiková-Kučerová, Juraj Krnáč, Zuzana Klimová

16.  Roman Kučera

17.  Rasťo Dobrota, Martina Plajová

18.  Martin Necpal

19.  Ján Puškár st., Jaroslava Brozmanová, Simona Pavlíková

21.  Zuzana Kubišová, Miro Bukvaj

27.  Jana Nováková-Marková, Ing. Igor Krnáč

28.  Božena Snopková

29.  Gustáv Krnáč, Anna Klačanová, Jozef Zádrapa st.

33.  Hana Lejhancová

37.  Andrea Speváková-Krnáčová

38.  Mária Pálová

42.  Peter Kubiš

44. Zdena Zádrapová

45. Martin Pál 

 

 

Zloženie výboru ZO ZDOS Divadelného ochotníckeho súboru v Malachove (1996)

 

Mária Pálová                 predsedníčka

Zdena Zádrapová         tajomníčka

Andrea Speváková      hospodárka

Anna Klačanová            člen výboru

Jozef Zádrapa                člen výboru

Miroslav Bukvaj           člen výboru

 

Ľubomír Gajdušek       čestný člen

 

 

Odišli z našich radov

 

Roman Kučera               6. mája 1993

herec, zvukár, kulisár

Tragicky zahynul vo veku 21 rokov.

 

Dušan Pajtáš                  september 1994

herec

Zomrel náhle vo veku 57 rokov.

 

Božena Snopková        21. júna 1995

herečka, šepkárka a predsedníčka súboru

Zomrela náhle vo veku 62 rokov.            

 

 

Bulletin k 65. výročiu založenia ochotníckeho divadla v Malachove (1931-1996)

Vydal: Obecný úrad Malachov pre ZO ZDOS – divadelný ochotnícky súbor v Malachove.

Zostavila: Zdena Zádrapová s výborom ZO ZDS. Súčasnosť čerpaná z KRONIKY súboru.

Rok vydania: 1996