100 rokov od narodenia Jána Snopka – valaškára

Autor textu: Ľ. Kubišová

V januári tohto roku (2011) by sa bol Ján Snopko od Nikliarov dožil 100 rokov (zomrel v roku 1988). Ako sme spomínali v minulom čísle, jeho fotografiou v divadelnom kostýme baču sa inšpiroval starosta O. Slivka pri vyrezávaní sochy „Bača“, na ktorej začal pracovať počas Dní Malachova 2010. Sám J. Snopko divadlo nehrával, divadelníkom bol však veľmi nápomocný tým, že im z Múzea v Martine, s ktorým ako valaškár spolupracoval, vedel zadovážiť kostýmy a kroje. Vtedy sa ešte hrávalo v krčme u Spevákov (dnešná zatvorená krčma pri hlavnej ceste „U Jana“). Keď sa v roku 1952 dokončil kultúrny dom, vybavoval v Martine aj oponu a u maliara Mikloša zo Stúp maľované kulisy. 

    Ján Snopko sa narodil v rodine stolára Jána Snopka, jeho starý otec po matkinej strane, Plaj, bol bačom – odtiaľ mohol čerpať inšpiráciu na výrobu valašiek. Jeho otec bol aj mlynárom, budova mlyna s holovnicou stále stojí napravo od cestičky, ktorá vedie od hlavnej cesty, pomedzi dom A. Kubišovej a novostavbu jej syna Tomáša, smerom hore na Bučinovú ulicu pod cintorínom. Ich pozemok mal vyše 20 árov, a J. Snopko st. postavil dom aj pri potoku, v ktorom bývala v rokoch 1936 – 194 8 obecná škola aj krčma. Aby splatil dlžoby, bol si zarobiť v Argentíne. 

     „Zkúšku tovaryšskú“ v remeselnej živnosti stolárskej vykonal J. Snopko 14. júna 1931 v dielni pána Aladára Martinoviča v Banskej Bystrici. Ako sám píše vo svojom životopise, po vyučení absolvoval trojmesačný umelecko-rezbársko-sochársky kurz vo Zveľaďovacom ústave v Turčianskom sv. Martine. Po prezenčnej vojenskej službe pracoval na píle a v rôznych podnikoch, a tiež sa oženil. Ďalej spomína nezamestnanosť a rušné roky mobilizácie, kedy sa zúčastnil Slovenského národného povstania. V roku 1946 sa prihlásil za člena Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), a hneď sa stal na základe svojej dovtedajšej práce aj ľudovým umeleckým výrobcom. Mal dve dcéry – staršiu Annu a mladšiu Máriu, podľa ktorej ju otec viac zasväcoval do svojej práce ako jej staršiu sestru. Pomáhala mu s výrobou malých plieškov, ktorými zdobil poriská valašiek. „Keď mi narobíš ďatelinkov 100, tak ti dám peniaz dáky“, hovorieval jej. Pani Mária spomína, že zo začiatku mal dielňu v kuchyni, kde klepkal aj do druhej v noci. Pri príprave plieškov na zdobenie mu musela pomáhať aj jeho žena. Po smrti otca si dielňu – varštat – urobil predelením väčšej izby. Svoj výrobný postup stále zdokonaľoval, vymýšľal nielen rôzne motívy na zdobenie, ale aj techniky, ku ktorým si sám vyrábal alebo zháňal náradie. Pri gravírovaní mal valašku upevnenú v šrapštoku – zveráku. V 50-tych rokoch začal robiť fujary, na ktoré vypaľoval ornamenty, aj píšťalky. Veru, nebolo ľahké deťom sa učiť pri ladení fujary, v lete preto často chodil ladiť nad mlyn. Dcéru Máriu ako dieťa otec všade brával so sebou, a tak sa zúčastnila aj vystúpenia Alexandrovho súboru na amfiteátri v Banskej Bystrici, keď asi 30 členov vtedajšieho súboru dostalo po valaške od jej otca, a jednu jeho valašku vo výške dverí darovalo mesto súboru. Dom Snopkovcov nemal o návštevníkov núdzu. Či už to boli bačovia Očenáš a Vajda, ktorí robili pri ovciach hore na družstve, a ktorým Snopko zdobil opasok, valašku, črpáky aj fujaru, alebo herec Karol L. Zachar, veľký milovník a zberateľ ľudového umenia, ktorý keď prišiel, vždy zostal na dva-tri dni. Spávali všetci v jednej izbe, ako bolo vtedy zvykom. K. Zachar vraj raz takto povedal: „Vieš čo, Janko, to je pohádka tu spať … to okienko otvorené, a tá voda ako žblnká v potoku“. Navštevoval ich aj etnograf Andrej Polonec, keď písal svoju štúdiu o valaškách a valaškároch na Slovensku , ktorá bola publikovaná v Zborníku Slovenského národného múzea v roku 1963. Tu sa dozvedáme o histórii používania valašiek a ich úžitkových aj obradných funkciách. Práve v súvislosti so zvykoslovnými obradmi sa valašky začali zdobiť. Ak o píše A. Polonec: … bývalo vecou stavovskej hrdosti, že takmer každý valach – bača si sám zhotovil valašku. Keď mu pritom technické možnosti nedovolili vykovať alebo odliať si sekerku na valašku, vyrezal si aspoň z dreva model na jej odliatie. Vygravírovanie monogramu a k tomu ornamentálnu výplň pomocou zápustiek, to si už spravidla spravil sám. Zhotovenie poriska, okutie obrúčkami a klinom, vybitie klinčekmi, vypálenie vzorov, pásikov nad ohňom, na slnku, to už celkom patrilo k práci valacha tým viac, že šlo o vlastnú výzdobu, o čo najlepšiu reprezentáciu jeho osoby – jeho valaského stavu. Valaška bola v našich končinách neodmysliteľnou súčasťou ľudových zvykov pri tých najdôležitejších udalostiach v živote a sviatkoch. 

Z práce A. Polonca sa dozvedáme, že pekne vyzdobené valašky nosili valasi na tzv. miešačku – prvé vyháňanie oviec na salaš v apríli,  a zase na Demetra – Mitra, 26. októbra, keď zišli valasi zo salaša a rozdelili ovce gazdom, a potom dimitrovali, čiže za dva dni pili a pri gajdách tancovali „Po valasky od zeme, kto mi kozy zaženie …“ Na Fašiangy chodili bača a valasi fašangovať k tým gazdom, ktorým pásli ovce a spievali „Tuto nám nedali, tuto nám dajú, tu koňa zabili, tu rebrá majú“, mávajúc valaškami nad hlavou. Na svadby sa chodilo pozývať s valaškami, alebo sekerkovými palicami, zvanými fokoše. Valaškou sa neveste pri čepčení odtínali vlasy, aj sa kládla mladomanželom pod posteľ … Na Vianoce sa kládla valaška pod stôl. Podľa M. Kapustovej bolo na Vianoce v Malachove zvykom, že ku všetkým, ktorým pásol, musel prísť pred večerou pastier aj so ženou, ona s košom na chrbte a on s demižónikom (okrem tradičnej valašky). Pastier odovzdal gazdovi korbáč z brezy – chrenovec a zavinšoval. Betlehemci, ktorí chodili na Božie narodenie, mali medzi sebou tiež pastiera s valaškou. Takisto spomína aj na chlapov prezlečených za Adama a Evu, ktorí chodili po domoch medzi sviatkami. Tí mali hada, ktorého im jej otec zhotovil tak, že bol „vyskakovací“, a vedel nečakane vystrašiť. 

     V práci A. Polonca sa tiež píše, že pri zábavách a pijatikách, ešte za Rakúsko-Uhorska, dochádzalo v okolí B. Bystrice a Zvolena k častým bitkám s valaškami, preto Okresný úrad v Banskej Bystrici v 2. Polovici 19 . storočia vydal nariadenie o zákaze nosenia ostrých valašiek – mohli sa nosiť len palice alebo valašky s tupím ostrím, tzv. fokoše. Preto valasi z okolia B. Bystrice, Priechodu, Podkoníc, Seliec, Malachova, Radvane, ba až na Horehroní v Gašparove a Beňuši, používali miesto valašiek pri sviatočných a iných príležitostiach práve vybíjané fokoše. Nosili ich pri cestách do dediny, do mesta a pri rôznych sviatočných príležitostiach. Z toho istého zdroja vieme, že pre valachov v okolí Banskej Bystrice boli typické poriská vybité kovovými plieškami, ktoré inšpirovali významných výrobcov valašiek v tomto kraji, ako napr. Pavla Podolca z Radvane (1849-1919), jeho syna Jána (1873-1954), či Jána Chabana z Priechoda (1883-1955). Tak vzory na valaškách Podolcov, ako aj technická zručnosť a precíznosť Chabana a remeselné výrobky zbraniara F. Marku z Banskej Bystrice ovplyvnili svojráznu kombináciu vzorov a techník J. Snopka. Ako vyplýva zo slov A. Polonca, popri odbornom vedení pracovníkov ÚĽUV-u ostal verný svojej vlastnej invencii, ako sám hovorí fantázii. Tvorí napríklad gravírované výzdoby na sekerkách, ako aj vybíjanie porísk na základe tradičných vzorov, a pritom sa ich snaží vylepšovať – umelecky dotvárať. Na zdobenie sekier a porísk používa rôzne sústruhy a kolieskové prístroje, rôzne nože, dláta, brúsky, hobľovacie píly, hobľovací stôl, množstvo zápustiek tak pre práce z dreva, ako aj na modelovanie reliéfnych obrázkov na kovovej sekerke. Pomocou mechanizmov rovnomerne ohýba rozličné pliešky, gravíruje a vytepáva všetky druhy farebných a nefarebných kovov. 

     V závere časti o J. Snopkovi ho Polonec charakterizuje takto: V konečnom hodnotení Snopko svojou rozmanitosťou a precíznosťou vybíjaných vzorov na valaškách a rozsahom výroby ďaleko prevýšil starších, ba i súčasných valaškárov. Preto aj dekoratívne bohatstvo, rozsah jeho tvorivej umeleckej práce, kladne hodnotenej aj ÚĽUV-om, je úmerné tomuto ľudovému talentu.

Valašky J. Snopka tvoria súčasť zbierok Etnografického múzea v Martine, a bolo by zaujímavé vedieť, kde všade sa dostali napríklad prostredníctvom obdarovaných návštevníkov Banskej Bystrice a okolia, alebo milovníkov nášho ľudového umenia. Škoda, že aspoň jednu z nich nevlastní aj obec – bola by cenným exponátom pre pripravované múzeum. 

     Pani Márii Kapustovej ďakujem za pomoc pri príprave článku, poskytnuté fotografie, dokumenty a Zborník Slovenského národného múzea – Etnografia IV, roč. LVII a Z. Drugovej za odborný komentár.

Ľ. Kubišová, foto: archív M. Kapustovej

Texty k fotografiám:

1. Valašky z rúk J. Snopka.

2. Gravírovanie valašky – J. Snopko dokumentoval svoju prácu na

žiadosť herca K. Zachara, r. 1954.

3. Ján Snopko nad fotografiami svojich prác.

4. Adam a Eva – J. Haring a M. Snopko od Martinov, r. 1953.

5. Vybíjanie poriska plieškami – typické pre okolie B. Bystrice.

6. Betlehemci J. Žabka, Ď. Kubiš, Ď. Dobrota, Ď. Dvorský, O. Dvorský (pšocha), r. 1952.

Čítajte aj po kliknutí na ikonu nižšie v Malachovských novinách č. 1/2011 - strana č. 10-11